Neskôr prišiel otec. Že vraj a naozaj vošiel na plac hollywoodčanom. No predstavme si. Na Podbanskom. Maskéri a isto nie Karosa autobusy. Pohyblivé bufety na kolieskach. Mladý herec mu zapózoval. S hollywoodskym úsmevom. Otec dostal pozvanie na obed. A nakoniec nešiel . „Ktovie, čo by mi tam dali za mastnoty…“ Má vysoký cholesterol. Berie to vážne. O štvrtej zvonil Nemec na Favorite. Trochu tomu jazyku rozumiem. Kým som čakala na jeho passport, zablúdila som cez balkón a strechy socialistickej architektúry na kopec. Kríky menia farby. Červenajú sa. To ten vietor. Cez leto prekročí hranice detstva a je dotieravejší. Tínedžer obletujúci šípkykríky. A tie sa červenajú. Nechcela som mať podiel na pekne uloženej cukete v mikroténe na dne mrazničky. Prd platné. Aj tak som musela. Moulinex slúži dobre. Aj čerstvo naostrené nožíky. „Na kocky krájaj, Anička, na kocky…“ Tak som počúvala a plnila generáciami overené rady. Šup – šup…. A je večer. Rodičia ukážkovo nespolupracujú pri kŕmení, kúpaní a ukladaní do postielok. Sme takí veľkí! Zbehnem do mrazničky v kakatke – miestnosti zaniesť mikrotény s cuketou. Postrúhanou aj nakrájanou. Zacítim Konstantina. Budem mu hovoriť Mačka. Asi stále. Lebo mi pripomína leto, a to málo z pekných vlastností Holly Goligtlyovej. Hej! Slnko zapadá skoro. Možno už stačilo toho leta, ale len na túto sezónu…(mama, zajtra ti bude fajn!)
