Krúžok mesiaca na východnom nebi

Zdá sa mi, že mesačný svit je dnes dobíjaný, či čo. Napadlo mi to, keď sme sa včera s krpatým rozprávali, že čo budeme robiť včera? Veď zajtra sme sa dohodli. Po takom prúde slov náhle zmĺkneme. Pracujeme niekde medzi nami, medzi sebou, neprístupne. A teraz krpatý nahlas dýcha. Spí. Práve dobíja mesačný svit, pod ktorým sa pária mačky. Bliakajú po sebe. Naliehavo. Až to trhá ženskú podstatu, že kde hľadať vystrašené dieťa? A moje brucho sa bude (raz) zväčšovať. Budem si naň ukladať struky zelenej fazuľky a potom ich piecť. S deravým syrom a zemiakmi. Medzi tým o nich písať. Posunúť struky do príbehu. Dať im život, dať život dieťaťu, vyhláskovať fotosyntézu. Ale toto moje brucho nestojí za nič. Je rovné. Pristávacia plocha pre muchy mäsiarky. Pohrebisko mŕtvych mravcov, ktoré po prebudení v tráve presuniem na neurčito preč. Polovička zo vzrušujúcej manželskej plavby. Tak si ho radšej odkladám pod perinu. Nech sa tam hrá s bavlnenou látkou, nech nie je lepkavou pascou pre hmyzovú zoo. A keď je celkom fit, kľudné, tak začnem zaspávať. Potichu. Nenápadne. Stratená vo svojich paplónoch, v snoch s farebnými bublinami, na ktoré sa ráno nepamätám.

Anna Strachan Bloger

Odoberať blogera Odber aktívny