Kuchynské svetlo

Ani neviem nad čím hútam, len vidím samu seba, ako behám po celom dome s prepolenou cibuľou a neviem, kam ju odložiť…..je jasno, v kuchyni aj vonku a my s mamou sa rozprávame. Medzitým si naberám do taniera kelovú polievku a pokukujem po užtrochusfarbených stromoch za oknom, ktoré by nebolo nevhodné umyť. Rozoberáme moju tvrdohlavosť. Rannú, aj tú ostatnú. Škľabím sa. „V 99 percentách ťa počúvam. No nie je to tak?“ Vraví mi, že nedotýkajte sa mojich kruhov a ak, tak mi dajte týždeň dopredu vedieť. Smejem sa, lebo je mi to smiešne, je to vskutku pravdivé (len v niečom), takže neviem, či by som sa mala až tak smiať. Voľáko sa zaseknem a odrazu voľáko precitnem a objavím sa na ceste do obchodu. Len v mysli. Bolo to včera, keď bola už skoro tma a ja som skoro utekala, aby som kúpila večeružgumenné rožky. Na bielej čiare uprostred cesty žiaril gaštan. Akoby novonarodený. Celkom lesklý. Chcela som si ho uchmatnúť a dať do vrecka. A byť šťastná s gaštanom. Lenže prišlo auto a gaštan sa rozpukol. A gaštan som nemala. Puká mi v hlave a mama mi vraví, že je to moja vina, lebo som tvrdohlavá. A ja jej vravím, že viem, že mi to povedal ráno aj ten FajnDoktor a to len zbadal občasnú vr

Anna Strachan Bloger

Odoberať blogera Odber aktívny