Kúsok

Pod zadkom mám vankúš, aby nebolo chladno a namiesto čítania básní Y. Amichaia na zajtrajší seminár sedím a pozerám sa na červené svetielko END na umývačke riadu. Prídu sem a hovoria a by som ten riad povykladala, prídu a odídu, zoberú si niečo jesť, jablko, teplý chlieb, pri ktorom leží nôž a potom mi napadne, že sa tu zabíjalo. Hlúposti, samé hlúposti. Zdá sa, že nemám, čo povedať. Že nechcem nič, ani dážď so snehom, ani ľudí, čo som videla a oni sa ma pýtali, ako sa mám, čo robím, či chodím na vysokú školu. Vtedy tam bolo veľa detí, čo krivili tváre nevďačnosťou, dupanie, výkriky, aj tie, čo sa len prechádzali, držali si v ruke štrikované čiapky a spievali pesničky. Vtedy sa z dažďa stal mokrý sneh a topil sa na chodníku, zbadala som holuba a ľudí v cukrárni, ako jedli čokoládovú roládu, veterník a pili bohviečo, do šálok nevidno. Hovorila som si, že je to dobré, všetky koláče s polevami, orieškami, tvarohom, tie bodové svetlá, vešiaky plné kabátov a pestrých detských vetroviek, pršalo, veľmi, žmurkala som a mala som oči plné tej vody, toho dažďa, stretla som chlapcov s novinami a pozrela som si dve výstavy v galérii, to je všetko, všetko. Pod zadkom mám vankúš, vystriem si nohy

Anna Strachan Bloger

Odoberať blogera Odber aktívny