V sobotu v šatách a v šatách, sedíme v hoteli pri rieke, pijeme kokakolu a pre slnko na západe nevidím M. do tváre, vidím len jeho zuby a kúsok oka. Vyslovím to podstatné, bublinky kokakoly v hrdle, chlad, keď slnko zapadne, keď fúka vietor, keď neviem nájsť slová, len sa pozerám, potom sa vrátim na svoje miesto a hovorím inak, prehľadnejšie.
Je medzi nami dvojmetrová vzdialenosť , v tom pozorovaní vidno, že sa máme radi. Čašník mohol kľudne povedať, že to na nás vidno.
V pizzérii oproti ťahajú po zemi bedničky s pivom, je noc, treba zdôrazniť, že musím vychladnúť, utíšiť sa, chvíľu byť ticho. Minulý týždeň sme dávali a prijímali, robili sme to inak ako obvykle, ja v cudzom oblečení, do batoha som si nezbalila takmer nič, neodhadla som čas, neodhadla som príležitosti. Tak som si od tých ľudí vždy niečo zobrala, od jednej opasok, od druhej blúzku a zapínajúc gombíky som premýšľala, či som v tom cudzom oblečení ešte ja, čo je v tom oblečení iné, aké stopy nesie.
Spomienky na strednú školu, že sme si požičiavali púlovre, sedeli sme pri rieke a jedli bagetu s kapustou, len raz, potom chladné zimy s kryhami plávajúcimi na tej rieke, s labuťami a kačkami, s kabátmi a kožušinovými kapucňami, hodiny slovenskej literatúry vždy v júni, určitá uvoľnenosť a nepodriadenosť, vlhko, vlhko všade. Práve v tom období kučeravá žena vyskočila z okna, jej mŕtvolu sme nechceli vidieť, len sme stáli na rohu ulíc, na horúcom betóne, mlčali sme na slnku, každá hlboko vo svojom vnútri, to nám šlo dobre, najlepšie. Nakoniec sme mohli vysloviť nejakú klišeovitú múdrosť, niečo, čomu by sme rozumeli všetky bez ohľadu na intelekt, na hĺbku, na múzickosť v duši.
V stredu som na papier napísala niečo o moderne a secesii, o kvetoch v nej, veľmi sa mi nechcelo, moja ruka bola slabá, chcela som to všetko vysloviť chaoticky a prudko, položiť pre mňa dôležité otázky, riskovať. Priestor bol však príliš úzky, chaotický, rušivý. Na papier som písala niečo o Schopenhauerovi a Nietzschem, o poľských Tatrách, o hlasistoch a spolku Detvan. Chcela som sa pozrieť až za docentovu tvár, pred tým, než si povieme dovidenia, pozerala som sa za ňu, napadlo mi, že som v ten deň videla ružové stromy okolo hlavnej cesty, že vytvárali atmosféru konca, zmien, tak by som si predstavovala životný pocit na začiatku storočia, je to tu, ale ja nevnímam vek, nevnímam roky, dni a mesiace.
Potom som sa postavila, zapla zips na batohu a zatvorila dvere.
Milá K. , minerálnu vodu vo fialovej fľaši, ktorú si si zabudla pri docentovi, som vypila. Až do dna.
Jedla som jablko, keď bola búrka, večer vo štvrtok, jedla som ho s mokrými vlasmi, tie blesky, ktoré iní nepočuli sa ma hlboko dotýkali, ako najsilnejšia búrka v Bulharsku, vyschnuté mesto, vyschnuté ženy s cigaretami v rukách, šuštanie ich igelitových tašiek, zvonce kôz. Sila samoty, sila vetra, jeho príťažlivosť, ten prach, ktorý som mala v očiach. Obliekla som si nohavice a tričko, kráčala som po schodoch, aby som si v automate kúpila kávu, aby som videla auto s ukrajinskou značkou, aby som zbadala pelerínu profesorky a zamyslela sa nad tým, koho máme radi a koho nie a keď nie, tak prečo, či sa s tým nedá niečo robiť.
Tak som postávala s kávou a parafrázovala sama pre seba Georgiho Gospodinova, to rozbité zrkadlo, úlomky, o ktoré sa on zaujíma bez toho, aby ich chcel poskladať, chce ich vybrúsiť, prevzdušniť, vypočuť si ich. Veľmi rád, veľmi, ako inak. Pojmy ako fragmentárnosť, postmoderna, diskontinuita. Vo fragmentoch nevidím zmätok, ale krásu, prepracovanosť, radosť z ich malých rozmerov, zo sily ich charakteru.
V piatok o tretej ráno ružové kvety neboli zreteľné. Spev vtákov áno. To, čo bolo počas tej noci netreba opisovať. Stačí sa k tomu vracať, mať to zapísané, apríl vyzerajúci ako máj, apríl, jeho búrky a secesne pôsobiace kvety.
