Lebka húka

Mama na týždeň odišla, tak si tu gazd(ink)ujeme sami, prikyvovala som hlavou a snažila sa zapamätať : áno, áno, pozerám ti do svalov očí, tak si to hádam budem pamätať. Tu hore nie sme zvyknutí na takéto teplo, bolí nás hlava, radšej zostávame v chlade medzi hrubými múrmi domu a občas sa vyjdeme pozrieť, ako z hadice strieka rozprášená voda, robí rastliny tmavšími a pohyblivejšími, skontrolujeme psa, či ešte žije a pokocháme sa nedávno pokoseným trávnikom. Práve mi je smutno - presne viem prečo, ale nechcem o tom viac hovoriť, leto sa ma snaží povzbudzovať svojou všakovakou energiou, ale dnes mu to nejde, lebo dnes sa dosť pretvaruje, nevládze, pretože drieme v tejto dusnote. Na takýto stav je dobré všeličo, objektívne vie každý ponúknuť svoje kecy, ja si maľujem svoju lastúru, svoju mušľu a nechcem tam nikoho. Tvrdohlavosť. Škoda, mala by si sa lepšie, však. Púšťam si Last Kiss od Pearl Jam, lebo mi ten jeho hlas robí uspávanku, reaguje na pukanie v lebke. To prejde. Ako vždy prešlo.

Anna Strachan Bloger

Odoberať blogera Odber aktívny