V cukrárni sme jedli koláče, koláče svetlé aj tmavé, med, čokoláda, orechy, potom som si zašla umyť ruky, okolo zrkadla v toalete boli tmavomodré kachličky, všade tam vôňa citrusov, veľa vône. Spomenula som si na sobotu, prázdny byt s citrónovožltou kuchynskou linkou, s rovnakými stenami, varili sme tam párky a jedli ich sediac na matracoch s kvetmi v izbe s plastovými oknami, byt malý a pekný, z okien vidno koruny stromov, tmavozelené lístie, kapoty áut a plot škôlky.
Bytu chýbala zeleň, zelená bazalka v hline, paradajky v hline, fialky v hline, plný balkón takej zelene, na balkóne stolička, zelené rastliny a nič viac, to by ma unavilo, unavilo by ma slnko a škrek anduliek v v klietke zavesenej na susednom balkóne.
Niekedy by som si rada ľahla na kvetovaný matrac v cudzom prázdnom byte, rada by som tam ležala s prázdnou hlavou, s prázdnym telom, pozerala by som sa na strop a očakávala nejakú návštevu, niekoho, kto klope alebo nie, niekoho, kto má zväzok kľúčov alebo nie, niekoho, kto by sa nado mňa postavil, sklonil by sa, sklonil by sa ku mne a naplnil ma.
To by som chcela.
Chcela som kúpiť kečup, tak som vyšla z toho bytu a kráčala som po úzkom chodníku, obchod bol zatvorený, parkovisko pred ním takmer prázdne, niekoľko áut s reklamnými letákmi za stieračmi, večerná obloha s bielymi pásikmi po lietadlách, vtáci, ktorých mená nepoznám.
Mixérom vyrábam šľahačku, metličky sa točia, smotana je všade, na chlebe, na mojom tričku, na dvierkach kuchynskej linky. Poštárka prinesie pohľadnicu z Paríža, človek fajčiaci na balkóne v Montmartri, povedať, že sa z nej teším by bolo povrchné. Oblizujem si biele prsty a myslím na Florenciu. Na Ginevru Di Marco, na jej florentskú hudbu s prvkami renesancie. Pekný hlas, pekné flauty, flauty mám rada, akékoľvek. Myslím na vršky v okolí Florencie, na vzduch v autobuse Karosa, keď som mala jedenásť rokov, na vzduch v Ríme, na hotel s bielou terasou a pastelovými ružami, kríky ruží, obrusy na stoloch, tie si pamätám, obrusy s takmer neviditeľnými škvrnami od kávy. V hotelovej izbe na stene boli kresby, postavy a dom, ktorý nakreslilo nejaké dieťa. Myslím na búrku v San Marine, na obchod so záclonami, kde nám predavačka vysvetlila cestu, keď sme sa stratili, myslím na pohybujúcu sa krajinu za sklom autobusu, ktorú som neúnavne sledovala, ktorú som vdychovala.
To preto, lebo bude leto. Lebo Taliansko je Taliansko.
Kvitnú pivónie, padajú z nich lupene, ráno v čižmách polievam v záhrade paradajky, sú to pekné okamihy, potom sa vrátim do postele a čítam si, dnes Príbehy o stvorení Teda Hughesa, dnes príbeh o stvorení líšky. Moje myšlienky majú rôzne farby, sú to malé veci, ktoré mám rada, šaty a látky, ktoré si pozerám na internete, len tak pre pocit, len tak pre leto. Moje myšlienky sa miešajú, posúvajú sa, neustále sú na ceste.
Teraz mám pocit zmierenia. Ticha ako vo veľkom obchode, v ktorom som si včera o pol deviatej kúpila dva pomaranče. Aj dnes, tašky nám potom šušťali, tri gerbery zabalené v papieri sa takmer zlomili. Pekné chvíle z obyčajných nákupov, pekné chvíle z polievania záhrady, keď by som rada sedela pod dekou a zaspávala.
Dejú sa dobré veci, tak im hovorím, tak si ich formu(lu)jem, nech sú podľa iných akékoľvek.
+ čo je v mojej hlave:
obrázky 1, 6, 7, 10, 12, 13, 15: minä perhonen. jp
