Chcela som niečo o likéri napísať a neskôr povedať M., že som písala, o mojej alkoholickej múze, o Aurelovi Stodolovi, o nedeli a o topánkach, ktoré mi obžula svetlohnedá suka, chcela som mu s chvíľkovým pátosom prečítať niečo z Nezvala alebo zo Seiferta, z jeho hrubej knihy o krásach tohto sveta, niečo o lepenkovej škatuli plnej mora, o mušliach a lastúrach, o jeho námorníckej čiapke, keď bol malým chlapcom, lenže čaro sa vytratilo, aj čaro tridsiatich minút práce v záhrade, pokojné sadenie tulipánov nebolo vôbec dôležité, ani pohľad na krehké stonky zelených rastlín vytŕčajúcich z črepníkov, ani moja obľúbená krhla, o ktorú sa v júli pobijú bosonohé deti .
V pondelok popoludní som sedela za stolom, počúvala som bzučanie chladničky, opájala som sa vzdialenými hlasmi a vzdialenými krokmi, spevom vtákov a medovozlatými stránkami v diári z roku 2007, ceruzkou som načarbala na stred strany Sadila som tulipány, po chvíli som ceruzku odložila a nehybne som sedela pred prázdnou likérovou fľašou. Pozorovala som svoju hlúpučkú vetu, ktorá sa mi ohromne páčila, chcela som k nej pripísať ešte čosi euforické o vlastnej maternici alebo o vagíne, o sliepkach a vyliahnutých kurčatách, o kunách, ktoré sú pre ne nebezpečné, chcela som kresliť farebnými pastelkami svoju predstavu o živote, ale omrzelo ma to. Radšej som zašla do virtuálnej kaviarne nad Prahou, kde som si o ženách mohla pohovoriť s Lenkou Reinerovou a múdreho Petra Krála som poprosila, aby mi nahlas a pomaly prečítal svoju báseň Talent generace 1940. Tú by sme mali večer počúvať namiesto hudby, báseň, ktorá si razí cestu cez ticho, ktorá je veľmi presná a dôležitá.
Kráčali sme po meste ohúrení krásou noci, ohúrení blízkosťou a mladou láskou, hľadala som to, čo zostalo z pocitov, pocity, ktoré sú živnou pôdou mojich vlastných dejín, vôňa chleba v pekárni, keď v decembri začiatkom 90-tych rokov snežilo, hlavná cesta v centre mesta a oblaky prachu, ranný ruch a dievča, ktorému sa roztrhla taška, po zemi sa kotúľali bobule hrozna, dievča sedelo na betóne a nešťastne sa pozeralo na svoje poklady, na rozpučené hrozno, na rozliaty višňový kompót a na rozbité sklo zaváracieho pohára. Spomenula som si aj na javorové listy, vždy na jar som cestou do školy pozorne sledovala ich veľkosť a čoraz tmavšiu zelenú farbu, tešila som sa z pokrokov prírody a koncom júna som už na javorové listy celkom zabudla, nevedela som sa dočkať ľudí spiacich v maringotkách, čakala som na kolotoče, na stánky s cukrovinkami, tešila som sa na leto sladké ako chumáče cukrovej vaty. Teraz sa mi to už zdá veľmi vzdialené a dôležitejšie, než zážitky, ktoré prišli neskôr. Nahlas som premýšľala, ktorú dlhonohú slečnu vytiahnem zo svojich júnových spomienok, ktorú čo najpresnejšie opíšem M., nech sa teší z jej krátkych volánových šiat, nech sa teší rovnako ako ja z dlhých nôh mladých dievčat a z ich plavých vlasov stiahnutých krikľavými gumičkami.
Marhuľový likér sa stal najväčšou inšpiráciou tých dní, chcela som ho mať na dosah ruky, chcela som sa naň pozerať aj ráno aj večer, aj vtedy v noci, keď sme pri slabom svetle lampy pozerali Obsluhoval jsem anglického krále a tešili sme sa z výpravy a z kamery a zo smutno-krásnych dní, ktoré teraz žijeme a z viet, ktoré náhle zdôrazňujú pravdu o nás („To, čo je v nás monštruózne, môže zvíťaziť." E.Ionesco). No áno, sú to frčky do nosa, sú to nepríjemné zistenia, na ktorých odhalenie si teraz pripíjam, pripíjam si aj na marhule, na marhuľové sady, na včely, na leto a na nové likéry, na to všetko, čo mi prinesú.
