Je čas orgovánu. Veľmi po ňom túžim. Sedemročná Aňa B. ho prinesie ako dar od akýchsi dievčat, ktoré stretla, nakoniec si ho zabudne v kuchyni v našom dome, orgován zostane v prisvitnom pohári s vodou.
Blízko borovíc a opustených farebných preliezok ležia opaľujúce sa ženy v plavkách a dvaja muži v červených tričkách. Vyzerajú ako plavčíci, dokonca sa aj pozerajú po každom, kto ide okolo, kto naruší to retro visiace vo vzduchu a harmóniu. Je tu ticho, z búdok na prezliekanie sa zlupuje farba, údržbár opravuje niečo v sprchách v kempe, rada by som sa za neho postavila a pohovorila si s ním, tak jednoducho a ľahko, tak prítulne a prirodzene, rada by som tam pri ňom stála oblečená v tigrovaných legínach so zlatou retiazkou okolo krku, s veľkou žuvačkou v ústach a štipcom vo vlasoch. Myslím, že by sa mi to v tej chvíli páčilo, napríklad by som mohla vyleštiť zrkadlá, utrieť z nich nečistoty z múch, zo zubnej pasty, z dotykov cudzích rúk.
Vlastne ani neviem ako vyzerajú tie sprchy zvnútra. Raz sme prišli do kempu v júli, priniesli sme si bielu loptu, natiahli sieť, zaborili nohy do horúceho svetložltého piesku a tým to pre mňa skončilo. Nijaký volejbal, nijaké opaľovanie. Kúpila som si kofolu a pamätám si, že sme s P. sediac na drevených lavičkách hovorili o vzťahoch, predovšetkým o mužoch, bavilo ma to, lebo on je muž a je vtipný. Hovorili sme, kým nezapadlo slnko, kým na opaľovanie a volejbal nebolo príliš chladno.
Listujúc v zošitoch premýšľam o detstve, o karavanoch a prívesoch Holanďanov, o tom ako prišla otcova sesternica z Austrálie so svojím anglickým priateľom na veľkom aute, v ktorom bola aj kuchyňa, tak som si to myslela, bolo to v roku 1996, v tej kuchyni vedľa umývadla bol hrnček s oranžovými bodkami a my sme vtedy ešte nemali psa. V albume v poličke je fotka, stojíme pred vodopádom v kúpeľnej obci, my a otcova austrálska sesternica, svieti slnko, nehýbeme sa, usmievame sa do objektívu.
Čo bolo v roku 1996? V januári som si zlomila nohu, v lete to už nebolo vidno. Mamina rakovina ešte nebola odhalená, nádor rástol, bunky bujneli. Náš dom mal ešte starú omietku, v záhrade sme mali aj maliny a ríbezle, čierne aj červené, môj brat bol ešte malým pekným dieťaťom s neustále otvorenými ústami, rád sa hral na pieskovisku, rád sa váľal v bahne.
Otcov bratranec z Austrálie žijúci vtedy v Prahe nám nosil veľa hračiek. Plyšové klokany a kengury, medvedík koala, rôzne porcelánové a hlinená nádobky, smiešne zábavky z letísk, ktoré nakupoval po celom svete. Teraz je v Iraku. Rozmýšľam, aké je tam teraz nebo, aké hviezdy, čo si o tom všetkom, čo prežil myslí.
Vtedy som si často predstavovala Austráliu. Stará mama hovorievala, že cestou tam sa musí prestupovať, v Malajzii alebo tam niekde. Predstavovala som si more, žraloky a Vianoce, keď je teplo a tí Austrálčania ležia na horúcom piesku v červených čiapkach s bielym brmbolcom.
S D. sme sa bicyklovali, niekoľko kilometrov popod a cez les, tam, kde je vraj veľa medveďov, preto sme si pískali ľudové pesničky, les a cesta ako tá bulharská, z Rybných jazier do Rilského kláštora, nekonečná dusná cesta a zvony kláštora, svetlo v kostole, sprievodkyňa šepkajúca skupine dôchodcov tajomstvá stien po nemecky.
Páčili sa mi ikony, cudzinka v sandáloch s rozheganým kočíkom, reštaurátori s dlhými vlasmi, stojany s pohľadnicami.
Po bicyklovaní má bolí zadok. Aj vagína, je to už raz tak. Bolia ma kolená, púšťam na seba vodu za zeleným závesom, pod nohami mám množstvo peny, okolo seba ešte viac pary, je mi dobre.
Článok dopíšem, keď končí Bergmanov Saraband, keď švédčina vo mne znie ako ten najkrajší jazyk na svete, švédska výslovnosť mena Karin, ten kostol, keď na Liv Ulmann cez okno zasvieti slnko.
