Zle vidím, slnko mi prepaľuje zrak, hovorím o štyroch fotkách, ktoré teraz rozprávajú príbehy o mojom nazeraní na svet, sivá sa mieša s bielou a s lúčmi slnka, sneh sa mení na vodu a voda zamŕza. Po Vltave plávajú labute a kačky, zdá sa, že plávajú proti prúdu, prechádzam sa po lese, vlhký ťažký sneh, pod snehom blato, pod kríkom v októbri krvavo červenej šípky sa mihne líška.
Ľad, čo puká pod nohami, strach z utopenia, vlasy sa mi zamotajú do konárov v húštine, malý kus zeme, ktorý v mojich predstavách nemá konca kraja.
Som hrdá, že som sa nezľakla medvedice s mladými, že som nezutekala, ani ma neoblial studený pot, že som samu seba prekvapila reakciou dobrodruha. Mlčky pozorovať mohutné telo ako sa vystrašene vzďaluje, kochať sa pohľadom, objať mimoriadnu situáciu. Nabudúce už vytiahnem aj fotoaprát, nabudúce budem dokonca šťastná, nezapneme hudbu z telefónu ako prevenciu pred ďalšími stretnutiami. Ale v podstate nechcem, aby bolo nejaké nabudúce, to len po vojne je každý generál.
Stromy a záhony s kvetmi pod balkónom, prievan trieska oknami, zachraňujeme, čo sa dá a čakáme na smršť. Opieram sa o kuchynskú linku, prázdne ihrisko a trávnik s preliezkami, vyprážanyý karfiol, zemiaky vrú, daždivý deň zapijeme fľašou červeného vína.
Dni sa podobajú jeden na druhý, v prítmí úzkej miestnosti sa hráme na reštaurátorov, dotýkam sa dreva, pracujem s ním, prechádzam po ňom rukami, jemná práca v tichu pretínaná slovami a násilným zvukom brúsky na drevo. Sústredenosť, syčanie šmirgľového papiera, teplé suché prsty, práca so starým nábytkom, klasicizmus, fontány v Belvederi, zaprášená sa točím okolo antických stĺpov, v duši mi spieva Sapfó. Skrine naplnia bielu izbu čímsi, čo vyrazí dych, skrine s tajnými šuflíkmi na milostné listy, na dokumenty s voskovou pečaťou, veľa tajomstva. Byť práve tu a teraz, pracovať s maximálnym nasadením, poslanie na tento týždeň.
Dážď bubnuje na betón, vlhkosť nám preniká pod kožu, vlasy pokrýva prach, aj kolená, aj riasy, do dlaní sa mi zabodávajú triesky, začervenanie, večerné zákroky s krajčírskou ihlou, vôňa vody vo vani, farebné uteráky, večer futbal a knihy, pri ktorých nakoniec zaspíme. Vášnivé novely Leva Nikolajeviča Tolstého, Otec Sergij a poviedka podľa Guy de Maupassanta, ktorá ma unáša na lodi z Marseille do Brazílie a do Buenos Aires, tam sa vydávam po stopách Witolda Gombrowicza a jeho pôvabnej ženy Rity a vzápätí sa vraciam späť k zvukom brúsky a k drevu, ktoré je veľkým letným dobrodružstvom.
