Vznetlivá cigánka bije muža s rozopnutým predníkom, sklo OTP banky, tam sa vidím, začne pršať, naozaj začne, pripojíme sa k tme na schodoch a vojdeme do galérie. Chystajú vernisáž, chipsy pod bielym obrúskom, maliar nám podáva ruky, ukazuje obrazy, vraví :
Táto mala veľkú riť, tak som jej spravil tangáče a hneď mám názov pre obraz, nemusím premýšľať.
Vyjdeme von, mozog prekrvený, mozoček prekrvený, vysoko rozvinutá zaváracia sezóna sa prejavuje v tom, že ženy kupujú suroviny na zaváranie, zavárajú sa uhorky, zavára sa ovocie, cukor do lekvárov, cukor do kompótov, všetko tu, v tomto obchode. Tak osem minút hľadám piškóty, kupujeme nektarinky, požičiame si film Dievča s perlou , stretneme malého Mareka, je prevratne rozkošný, vypadnutý zub vpredu, hrá šachy, čierne oči dieťaťa rachotia niečím jemným, nevinným, chuť chrániť dieťa, nedovoliť, aby mu bolo ublížené.
Pozerám za ním, keď odchádza, ulica Mierová, spomeniem si na vietor v knihe o mori, žena nechá dieťa, nech jej ho strážia a ide plávať, niekoľko metrov v mori, potom vytiahne z tašky bielu, akoby hotelovú osušku, piesok sa jej lepí na nohy, cíti zodpovednosť, jej dieťa reve, tam za parkom, za ihriskom, reve a ona vstane, pobalí si veci, ide za dieťaťom, cumeľ mu nepomáha.
Na skle bodky, komunistické nákupné centrum, vyjdem po sivých schodoch vo vašom meste a priblížim sa ku knižnici, biele kreslo pod oknom, nájdem si knihu a celú cestu domov čítam o Sylvii Plathovej, o New Yorku, o večierku a dobrých známkach, horúci kúpeľ, stropy tam, kde sa kúpala, vlhké škvrny, pocit vnútornej čistoty. Popri železničnej trati sa pasú kozy, flegmaticky zdvihnú hlavy, popri vlaku píla a stará žena schúlena vo svojich šatočkách na stanici, mäkko sa dotknúť skla, dotknúť sa jej tváre, nahlodať jej srdce, lebo tam dnu sú výživné soli, minerály, jablká plné vitamínov.
Na skle bodky, v obchode s liehovinami to vonia sladko, no nie pijansky, mladé kočky za nami sa hádajú, či chcú slivku alebo čečinu; dávam sa tejto nanajvýš neočividnej kráse, kráse tohto mesta, vychádza zvnútra, lebo navonok nie je pekné, nie je okaté, krása je v tom, keď stojíme v nemocničnom areáli a sestričky v modrom na terase blízko oddelenia ARO fajčia, keď ponad autá preletí holub a fŕkne na kapotu červenej Fabie svoje hovno, keď vidno kaktusy na balkóne, zatvorený stánok s kolkami, hrad na kopci oproti, keď počuť tie nespisovné slová a prízvuk na poslednej slabike.
Večer si dáme šalát,
zasvietime svetlo, Griet vo filme krája cibuľu, maliar mieša farby, za oknami sa hrajú deti, dievča s downovým syndrómom posedáva na matraci, sídlisko, muž v okuliaroch polieva na balkóne otrasne vyschnuté kvety. Vravím si, že ich možno má rád, že na ne nedá dopustiť, že sa vzmôžu, že to raz budú fakt skvelé kvety.
Skok do diaľky, do pšenice, do toho, čo je najlepšie pre dušu. Posledné dni v Starej Ľubovni (aj).
