Naše utierky už nebývajú naškrobené, nie vždy sú čisté, ale prinášajú krátkodobé spomienky na čokoládovú bábovku s mandľami. Poukazujú na spevavosť prežitých hodín, čo sa jedenia a pitia týka. Sú kúzelné a vlastne sa strácaju, sú nenápadné a toľko, toľko krát sú svojou obyčajnou stratenosťou výnimočné. Pohodené na kuchynskom radiátore veľmi blízko kvetov, čo raz do roka kvitnú na fialovo.
Zastavím vodu. Už nemáme pôvabné vodovodné kohútiky, len také dačo podobné. Vykuknutie z okna na poloroztopený sneh mi urobí nádych. Inspírium. Tichú nevyhnutnú potrebu. Na chvíľu chcem vyskúšať obracanie z boka na bok na štandardnom type nemocničnej postele. Jedna z mojich tuprítomných nastrihnutých túžob. To znamená nedokončených, no nebránim sa, pretože ich cieľom nie je uskutočniť, skôr vymyslieť ich a potom sa v ich podarenom čare pohojdať.
Nebudem tie taniere, hrnčeky a misky utierať. Mám potom pocit sterilnej domácnosti. Neútulnej, trošku šikmookej - ale to sú moje vypredstavované predsudky. Tak sa opriem o tmavohnedú zárubňu a bezhlavo sa divím peknote na stole : hrnček pomaľovaný lienkami, krikľavá škatuľa Diakys a sviečka, čo vonia prezretými jahodami.
V extáze náklonnosti k tomuto prostrediu, k Nemu si pripaľujem makomposypanú tyčinkovú cigaretu s krpatým a spolu sa pri nevýraznom svetle pružne ohýbame v rytme The Killers .
Lebo dýchanie je dreňou nepríjemných prác. Medullou.
