Menopauza

Aby som nezabudla na túto chvíľu. Všakovako bežnú – kvôli tomu a ničomu inému tu sedím, ťukám so smiešnym prstokladom a hrám sa. Na to, že sedím v júni celkom bosá na schodoch a hľadám si v päte žihadlo včely. Zadržiavam dych, aby mi nič neušlo. Aby som som si stihla prejsť ukazovákom po rane na lýtku, ktorú som si spôsobila žiletkou. Aby som vystrela nohy pred seba, do výšky 20 centimetrov a nechala si ich ofukovať ventilátorom pc. Som v prechode. Nie v menopauze. Ani v klimaktériu. Chichúňam sa zatočená v uteráku príjemnom na dotyk. Z vlasov mi kvapká voda, po ľavom lýtku mi pomaly, vôbec nie morbídne tečie krv a ja sa trošku trasiem. Veď je ešte len marec. Rozmýšľam o prechode medzi týmito ročnými obdobiami. Ako ich prepojiť, ako ich spojiť a či sa o to vôbec pokúšať. Napadne mi, že to ide. Takto žiť, pripájať sa k svetu. Že je to dokonca klenotom, ako od Tiffanyho, prechádzať dňami, vkladať sa do ich potrhaných príbehov a rozhodovať sa pre ne. Pre stúpanie, pre drobné kroky, ktoré vo svetle žiaria. Ako v našich neokukaných nezávislých filmoch. Viacerí sa premávame s obnaženými nohami. Našuchnutí do štrikovaných ponožiek starej mamy, lebo sa chceme chváliť

Anna Strachan Bloger

Odoberať blogera Odber aktívny