Svieti slnko a nabíjajú sa baterky. Sestry sa hlučne pohybujú a tešiasa do tej Budapešti. Predstavujem sitam ženu a za ňou kúdol mačiek,predstavujem si tmu, demonštráciu, maďarský parlament a predavačku bielychkvetov, čo tam niekde stojí, núka okoloidúcim tú svoju burinu a každý sana ňu pozrie a mňa by tie kvety naplnili tečúcou čokoládou a medoma možno nejakou inou sladkosťou, sladkosťou ringlóty, ale teraz je slnečno, nezasnežene, na panvici bubleolej. S mamou a s pestrýmizásterami zo Škótska varíme.
V kostole je prítmie a vzadu sedí tuláčka, ktorej som pred rokomna Doliečovacom oddelení drhlazjazvené telo a penila mydlovou vodou a jej sa to páčilo, lebo to čľupkalo a ona mala čľupkanie rada. Jej chlap ju bodal nožom a ona mi to rozprávala a ja som jupočúvala a umývala jej zadok a ona rozprávala, stále niečo rozprávalaa chcela piť čaj s citrónom a ja som jej vravela, áno, áno, keď Vám umyjem zadok a dámsi dole tieto rukavice, bude aj čaj s citrónom. Teraz tu sedí krehká ako kuriatko a potomsi ju nevšímam a počúvam kázeň, že vrabec sa pýta sovy, aká ťažká jesnehová vločka a sova vraví - o kúsokťažšia, než nič. Snehová vločka.
Rozmýšľam nad tým a tuláčka kašle a okná sú gotické a keď vyjdemvonku, je skoro tma a ja premýšľam, či by sa mi dnes nehnusilo umývať túžobráčku, či by sa mi nehnusil Kristov krvavý a opuchnutý profil, stojímpred bankomatom a čísla príjemne ťukajú, fúka vietor a vlhké listy salepia na trafiku, lepia sa ako pľuvance na Kristovu tvár, táto morbídnopoetická atmosféra ma zamrazujea roztápa, roztápa, cítim plazmu a rydlo v duši, vytvára sa nehaa zívne si, okoloidúce ženy so psami sa rozprávajú o zemiakoch, čiich ešte majú a či sa nekazia a potom sa vytratia a keď prídemdomov, kocúr Mačka sa mi pletiepomedzi nohy a nesvieti nijaké svetlo, tak si vyzlečiem kabát, zapálimsviečky, pustím si staroslovienskepesničky a myslím na nekvasený chlieb, horké byliny a Egypt.
A zrazu sa chcem, chcem sa len tak spýtať : otec, prečo je táto noc iná,než ostatné?
