Nic nie je take, ako by sa mohlo zdat, nic take ako v predstavach, balony, ktore praskaju a ich pukanie meni dni, dava im zmysel, naplna ich. Ked je Velky piatok, Gabika umyva taniere, pocujem jej sepkanie, zakikirika kohut, vzdy rano kikirikaju, na balkon prileti vrana a hlada nieco, do coho by zobla. Myslim na zimy, ktore tu musia byt krute, plne mrazu a vetra, tvar cervena, suche pery, tulavy pes a potom dalsi, ich labky klopkaju na solou roztopenych chodnikoch.
Doniesli mi balicek. Dva .tyzdne v nom, papier s maminymi bozkami, cerveny ruz, laskavy bonus. Vymenim kvetom vodu, otvorim balkon, nech som tryznena chladom, chladnicka s nalepkou Ozon friendly bzuci, niekto nad nami pocuva balkansky rap, potom sa dlho sprchujem, umyvam si vlasy, v posteli citam Bibliu, smrt, Jezis, prska krv, bicovanie, Golgota. A laska. A neustalost.
Vecer prechadzka. Na poli, cez pole, tenisky maju zablatene opatky, stipu ma stehna a zima na ruky, tu sa niekedy pasu kravy a ludia sem chodia na autach, pustaju do vzduchu male bzuciace lietadla, najdeme flasu z talianskeho vina, zelene crepy z dzbanu, cintorin plny bielych pomnikov. Vyraz tvare sa vtedy meni, z maskary na ociach sa stava prasok, lica su cervene, pripravene prijimat akukolvek naklonnost. Vravim si, ze by mohol prist a posediet si pri mne. Porozpravat sa so mnou, osupat mi do dlani mandarinku, dat mi dva mesiaciky. Ze by sme zastali v lese a opierali sa o stromy, jedna, dve jahody v ustach, sladkost, ze by sme sedeli pri mori, vyzliekala by som si pulovre a na paty lepila leukoplast, tmave okuliare, farba mora vtedy ina, pribehy o rybaroch, parnikoch do Indie, ktore kedysi prinasali hodvab, koreniny, opicky v klietkach.
A on pride, vzdy, vzdy, ked treba. A teraz ist a vidiet cely tento biely den.
