Ale teraz mi potichu táraš do ucha. Že aby som zabudla na to, čo som počula. Aby som pristúpila bližšie, sadla si, sklonila hlavu a bola zaplavená /bola infiltrovaná/. Tebou.
Nechaj mi tie vlasy, veď ja ich nemám ľahko straviteľné ako Dido. Len sa s nimi bavkaj, porátaj si ich a skontroluj ich počet, ktorý vraj vieš.Ak sa ti chce. Ak nie, tak teraz môžeš robiť, čo chceš, lebo momentálne ti veľmi dôverujem, hoci viem, ako rýchlo sa to môže zmeniť. Riziko ľudského povolania. Čo sa mňa týka.
Tak spolupracujeme. Hýbeme tichom a naťahujeme bubliny, ktoré sa dvíhajú od vymyslených vôd. Ty by si ich vedel tu, presne tu ku mne položiť, obklopiť ma nimi. Ale teraz to nie je podstatné, len vieš, že rada na plytkú vodu myslím, preto si v tých myšlienkach so mnou. Nič neposudzujeme /keď si so mnou furt to dokážem/, hoci stále niečo vymýšľame, stále sa dvíhame a potom si pobehneme, zastaneme, spadneme a poklusom klus tak trochu vzlietneme. Nech to znie okato romanticky. Poeticky. Oprášime si kolená spolu. Ako mäkké hrušky.
Už nebudem dlho. Lebo zaspím. Aj tak už dobre nevidím. Len žmurkám do tmy, ktorá mi nevadí. Je krehká a silná. Aby som bola kompletná. Aby som neprišla k tebe, akože si pokecať, keď sa mi chce kvôli niečomu, čo nezvládam. V čom mi je 3 poschodia pod psa. Chcem byť s tebou v každom žmurknutí. Lebo ja žmurkám veľa.
Amen . Nech to znie akokoľvek.
