Myslíme si, že prekračujeme svet, že zamrznutá mláka je hlboké Bajkalské jazero, že rovník je niekde v nás a motýle len nevidno. Chúlime sa do šálu, prehĺtame studený vzduch, kráčame po zamrznutých listoch a mĺkvo kričíme, že nech si dáva pozor, hej tam na mostoch, lebo pod mostami sú rieky, nad riekami mosty a potom je na mostoch príliš šmykľavo. Medzi novembrom a decembrom. Táto pesnička nie je vianočná. Len nekomerčne znie. Netrbliece sa girlandami, ani sa neusmieva akciovým úsmevom čokoládového Mikuláša. Je naša a vôbec nie je vyvolená. Úprimne vianočná.Slabý ľad puká pod našimi topánkami, zvádza k pádu, ale my sa chceme brániť. Podrážkami na topánkach, možno dedične zadováženou rovnováhou a rukami, ktoré sa pevne držia. Hmatajú sa a pozerajú sa do okien, kde dlho na posteliach ležia chorí ľudia. Na nič sa nepýtame, len sa nám pred očami v kaleidoskopických obrázkoch ukazuje videné, násdotknuté, prečítané. Je večer a my zaspávame. Ukladáme so do perín, potichu počúvame teplo, vodu, ktorá tečie a čakáme, až zazvoní telefón. Lebo my to potrebujeme. Chceme počuť, že ľad na moste nebol nepriateľom. Že sa roztopil a pokvapkal rieku. Napojil ryby a povedal si, že toto sa mi páči. Byť rybou tekutinou. Chceme, aby táto vianočná pesnička v nás znela, aby nám spievala, keď je nám ťažko pozerať sa na gýčové šatočky Vianoc, aby hrala a slabúčko zaspievala.
