Zo záhradnej slávnosti odchádzam rovnako mĺkva ako som prišla, trochu sa hanbím za svoje šaty, ktoré som si žašpinila, svetlé šaty sú poliate vínom, takže som lepkavá, takže som vinič, zatvorím bránku a obzriem sa, dievča v priesvitnej blúzke sa postaví, oprie sa o stenu domu a zapáli si. Je veľmi chudá, má krátke pieskové vlasy a čudné oči a keď zbadá, že sa na ňu pozerám, teatrálne mi zamáva. Stojím pri bránke a rozmýšľam, načo som sem šla, načo vylihovať na slnku, nič nehovoriť a nikoho a nič nepočúvať, načo byť prítomnou medzi hŕstkou neprítomných s nápojmi v ruke, načo. Je to odporné, no prestáva mi to vadiť, už sa nebránim floskulám, ktoré mi vychádazjú z úst, nebránim sa klišé, pretože povedať to, čo naozaj cítim sa mi zdá nebezpečné, mám strach z nepochopenia, strach zo straty omamnej blízkosti, nereálnej blízkosti, ktorú klišé vytvárajú.
Usmejem sa na dievča, vŕzganie bránky, teplý vietor, opätky v prachu.
Kráčam po ceste, stmieva sa a vyzerá to na búrku, chcem sa rozbehnúť domov a potkýňať sa, chcem si rozbiť koleno a zanechať na chodníku kvapky krvi, chcem byť doma sama, chcem vymeniť kvetom vo vázach vodu a zapnúť televízor, pozerať správy a zaoberať sa novými a novými vraždami, báť sa, že budem zabitá v búrke, mŕtvola pod dekou, budem skrčená ako dieťa, nevinná a bezbranná, unikám, no neukniknem, mama by povedala, že televízor musí byť v búrke vypnutý, že búrku treba prečkať v tichu a nebáť sa, nebáť sa a počúvať hromy a sledovať blesky, ale ja mám strach, mám strach z vraha Mansona a z tmavého neba, z fotiek Marlene Dietrichovej, ktorá na mňa hľadí zo steny, jej oči ma prebodnú hneď, keď odomknem dvere a vyzujem si topánky, keď sa chcem uvoľniť, pretože som doma, jej oči ma však bodajú, jej oči a oči Polanského tehotnej manželky tesne pred smrťou.
Hrmí, dážď je počuteľný, je prudký, vyzliekam si silónky, vyzliekam si ich pomaly a takmer so zaľúbením, vyzliekať sa v búrke a čakať na niekoho, kto ma má rád, telo a duša čakajú na blízkosť, na veľkú lásku. Ležím na posteli, objímam vankúš a sama pred sebou predstieram, že spím, zdá sa mi, že pri mne leží Adolf H. a niečo oplzlé mi šepká do ucha, jeho fúzy ma škrabú na uchu, sníva sa mi o Vilémovi Mrštíkovi a jeho smrti vo včelíne, o jeho živote, vo sne sedím pod rozkvitnutou jabloňou, čítam si Santa Luciu a ja som Vilém a ja som moravský študent a keď sa zobudím, je tma, je noc, ležím v posteli spotená, ten, na ktorého som čakala má vypnutý telefón, je ďaleko, je v Rige a práve večeria špenát, som tu sama a potme vymieňam kvetom vo vázach vodu, potme si periem v umývadle silónky a túžobne očakávam ráno, spev vtákov, vlhkú trávu a slnko.
Keď svitá, sedím za stolom a z časopisov vystrihujem obrázky čiernobielych pôvabných žien, sú elegantné, sú krásne, táto činnosť ma robí šťastnou, ich šaty a tváre sú dobovými príbehmi, otváram okno a počúvam spev vtákov, je to ráno Jane Austenovej, preč je pán Koprfkingl a zápach krematória, fotky Marlene Dietrichovej sú uložené v škatuliach pod posteľou, už ma nevystraší jej tvár, už ma nevystraší nikto, ráno som silná, odvážna, som pripravená na všetko. Takže vrahovia, vy, čo prinášate smrť, vy nešťastníci, vy muži noci, vedzte, že sa vás už vôbec nebojím.
Fotky: myvintagevogue.com
