Čistila som čižmy červenou kefou, pískala si, pozerala som sa na čierne lyžiarky, myslela na úrazy, zlomené predkolenie, nemocnicu, kde sa včera večer svietilo, pískala som si a striekala na čižmy sprej, nič ma nebolelo, dnes vôbec nič.
Akoby som počula šum lesa na jar, keď jar ešte len cítiť vo vzduchu a v lese je ešte sneh, niekoľko metrov, vrstvy, cítila som aj more, piesok pod nohami, jemné farby, ktoré mi nevypichnú oči, ktoré sú spomienkou, mestá, kde sú hotely, aj sanatóriá, kde sa dobre oblečení osamelí ľudia prechádzajú po mólach, po plážach a kŕmia labute a čajky.
O. maľoval, sem-tam si pozrel sci-fi film, okúpal sa, počula som rozbaľovanie škatule s novým japonským počítačom, telefonovanie T. po nemecky, predstavovala som si Hamburg pred niekoľkými rokmi, moje fialové tielko a šál, tenisky adidas, v ktorých mi bolo príliš teplo, Hamburg ráno, Hamburg na obed, niekoľko stôp druhej svetovej vojny, kancelárie s veľkými bielymi ventilátormi, niekoľko hodín, na ktoré si neviem spomenúť.
Vtedy som o tom nepísala. Alebo to, čo som napísala, sa (naschvál) stratilo.
Pri Hamburgu kemp, ako sme spali v bielom aute a ráno sa pozerali na hmlu nad riekou, ráno v tom fialovom tielku s nohami pod prikrývkou som sa dotýkala skla, slnko preťalo hmlu a osvietilo auto, iné spiace tváre, stany pod korunami stromov. Vyšla som z auta, rozospatá a pociťujúca čistotu, pociťujúca mier a ktovie čo ešte, šla som po kempe s uterákom pod pazuchou, čistenie zubov pred zrkadlom v toaletách, farebné kachličky a závesy, veľká lúka a stromy, množstvo stromov. To biele auto na diaľnici, takmer spánok a borovice niekde blízko, kúpanie sa v rybníkoch východného Nemecka, uprostred tráv voda, škriekajúce vtáky, farebné bikiny a biele uteráky, čítanie na verandách vo vyľudnenej dedine, západy slnka, že sa mi zdalo, že som niekde v Južnej Karolíne, alebo v Tennessee, také verandy, taká biela lúpajúca sa farba, kde-tu vážky a žaby v močiaroch, trávy a rovina, polia a rovina, na raňajky mlieko, syr a šunka.
T. dotelefonovala a to Nemecko sa zo mňa vytratilo. Aj iné leto v inej časti Nemecka, aj iný dom so širokým matracom v podkroví, ako som si do starej skrine ukladala šaty a mala v nej chuť zostať navždy, žiť tam svoj život, v dome blízko viníc a červeného vína.
Potom som sedela na gauči a krúžkovala filmy. Dnes 5x2, zajtra Little Fish. Mama sa pýtala na ten prvý, vravela som veľa telesnosti a nahoty, hovorili sme o tom a pili čaj so šálok, materina dúška s citrónom a limetkami, šalát s fazuľou a svetlo sviečky, ticho a smiech, ticho a smiech.
Začína mi chýbať jar. Jej svetlo a teplota riek. Tak na ňu čakám mysliac na pôst, roztrhnúť si srdce a nie šaty, čakám na ňu čítajúc poľskú knižku, muž z Krakova, ľudia sediaci na brehu Visly. Sú to slová mäkké, jarné a pomalé.
+
5x2, dnes ČT1, 22.55
Little Fish, zajtra ČT1, 23:40
