Cez okno vidím ihličnatý strom, mohutný a absolútne tmavozelený, myslím na šišky, ktoré budú v júli padať na trávnik, šišky, ktoré vezmeme do rúk, ktoré si nazbierame do košíka ako plody, ako kvety, ako vzácnosť a položíme ich na stôl ako ozdobu, na obrus, keď sa bude grilovať mäso, keď vo vedierkach s ľadom bude šampanské, keď si pár kociek ľadu vezmem a prejdem si nimi po krku, po pleciach a budem chcieť, aby tam prišiel niekto, kto vie hovoriť o literatúre veľmi hlboko (však I.), aby tu prišiel a hodil mi míč. A ja by som mu ho hodila späť, chcela by som sa tak celú noc hrať, za jednu noc veľmi podrásť, byť odborníčkou na také hranie s loptou, na jej skákanie.
Voda, voda okolo tejto toalety, v tejto záchodovej mise, na dlážke vysypaný prášok, desať gramov, dvadsať, päť, modrý vrchnák z aviváže a moje nohy v bavlnených ponožkách, mama by povedala obuj sa Anna, obuj sa. Cítim to ružovo, nenásilne. Moje papiere, zbierky poézie, moje nohy na bielej perine niekde inde, tam som ráno vstala a počúvala kačky, možno tam už nie sú, ale ja stále predstieram, že ich počujem.
V katalógu pod rolkou toaletného papiera som si našla batoh. Na všetko. Na chlieb s hlávkovým šalátom zabaleným v celofáne, na suché listy v jeseni, na ploché a okrúhle kamene, na odtiene sivej, škvrny na kameni, ich niekedy až svetlomodrá farba. Veže z takých kameňov, veže pri rieke, pri mokrej močaristej pôde, machy, strach z vreteníc, hmla medzi konármi, hmla ráno a slnko, slnko, keď som tak sedela v lese v kempingu pár kilometrov odtiaľto a pozerala sa na karavan s malým oknom, svetloružová záclonka, pri karavane natiahnutá šnúra, na šnúre zavesené čipkované nohavičky, zelené tričko, pri dverách do karavanu dva zamknuté bicykle.
Chcela som, aby sa dvere na karavane otvorili, aby z nich vyšla svetlovlasá Holanďanka, aby mala vo vlasoch červenú sponku, aby si na tú lesnú pôdu, aby si na ňu rozprestrela zvlhnutú mapu, aby pri nej sedela a z termosky pila kávu.
Ten batoh si kúpim, položím ho k posteli, ráno sa zobudím a napriek malým vedeckým povinnostiam budem myslieť na výlety s ním. Na termálne jazierko s horúcou vodou pod zrúcaninou hradu, na to, že je to čistý romantizmus, ruina, fragment so silným posolstvom. Taký fragment teraz súvisí s mojím písaním, mám otvorené okno, keď to píšem, pozerám si fotky, dnes som si čítala Bruna Schulza, jeho vizuálnosť, jeho maľby a scvrknuté tváre, skoro znetvorené, taká groteska na upokojujúcej scéne, mäkké svetlo, mäkkosť leta, prírody.
Napísala som málo, ráno prudká bolesť hlavy, Panadol Ultra a pohár vody, pomaranče v miske pri mojej hlave, pri rámiku s fotkou, pri kôpke kníh. Kúpila som koláče, v cukrárni lietali včely, kúpila som si blúzku, pôsobím v nej ako keby som mala v bruchu dieťa, ten pocit ma vôbec nenaplnil nehou, chcem, aby bolo dieťa pri mne, nie vo mne, áno, viem, všetko má svoj systém, viem milý M., teším sa na to, ale poviem ti M., že teraz je vo mne iný priestor, zdá sa mi, že krajina ma ovláda, že je vo mne tajga stredoeurópskeho rozmeru, že je a kým tam je, tak sa nechávam pretvárať, dovoľujem jej, nech ma mení.
Je noc, opäť, opäť neskoro, môj brat spí, vidím jeho kolená, jeho vlasy, otvorené ústa, počujem vlaky a on sa zobudí a povie mi tak čo ešte nespíš, čo nespíš sestra moja.
