Niekedy večer ma navštívi kúzelník, vytiahne z vrecka klobúk, nasadí si ho na hlavu a spýta sa ma, či chcem počúvať príbehy o juhoamerických povrazolezcoch, o chumáčoch cukrovej vaty, o srdciach šeliem a opici Jadranke, ktorej domovom je Ázia. Kúzelníkovi hovorím áno, príbehy, príhody, dobrodružstvá kedykoľvek, poviem mu, že by som rada šla s Jadrankou domov, do trópov, rada by som si vypočula nočnú symfóniu, polnočné zvuky, prenikavé stony, duetá samcov a samíc, chcem vidieť liany, ružové kvety, stopy slonov v blate a úzučkého hada, ktorého mi Jadranka obtočí okolo krku. Mám to pred očami mladistvý kúzelník, pokračuj, prosím, len rozprávaj.
Podala som mu mušľu z Cypru, prilož si ju k uchu, počúvaj more vlny ryby, nechaj sa uniesť sladkým vetrom a potom mi povedz, čo si videl a čo si počul, samozrejme, že ťa budem pozorovať, odfotím tvoju tvár, tvoje oko, tvoj kúzelnícky klobúk, pristúpim k oknu a priblížim sa k slnku, ukážem mu chrbticu, šnúrku z plaviek a všetko, čo bude chcieť, ukážem mu modriny na koži, pľuzgiere na nohách, drahé kamene na cinkajúcich náramkoch žien v exotických príbehoch mojej duše.
Treba to začať spisovať čo najskôr, nech bol svet v mušli akokoľvek silný, časom naň zabudneš, nech je tvoje vnútorné kúzlo akokoľvek výrazné, každodenný život ťa pohltí, zabudneš na Cyprus a na Cyperiotky, začítaš sa do učebnice biochémie a ja sa mlčky vytratím nasýtiť nebeské vtáky, ľahnem si na chrbát do trávy v júnovej záhrade, júnové rozkoše, tiene, paprade a lekná, na brucho mi vysypeš zvyšky z nekvasených chlebov a vrátiš sa k štúdiu, nebeské vtáky sa budú sýtiť mojím telom a mojou dušou, večer zapálime sviece, vôňa vosku, Biblie, modlím sa, Bože, daj mi vytrvalosť starozákonnej Anny, daj mi Dávidovu pokoru a vernosť Jóba, daj mi silu žiť to, v čo verím.
Sfúkneme sviečky, prechádzame sa júnovou záhradou, dotýkame sa lekien a rozprávame sa o lianách, o smrti opice Jadranky, ktorá si nevedela zvyknúť na svoj ázijský domov, jej domovom sa stal chtiac-nechtiac putujúci stredoeurópsky cirkus. V priebehu vlečúcich sa dní neúspešne hľadala svoju rodinu, tisícky sesterníc jej závidelo skúsenosť Európanky, dozvedela sa, že jej matka zomrela prirodzenou smrťou a otca zabili lovci, cítila sa sama a nechcelo sa jej žiť, v noci plakala, zmätene poskakovala po vetvách stromov, vydesene škriekala a ja som ju už nemohla utešiť, pretože úzučký had, ktorého mi Jadranka obtočila okolo krku nezniesol moju európsku vôňu, zľakol sa jej, silno zovrel môj krk a zadusil ma.
Tak sa to často končí, vraví kúzelník, romantické príbehy okorenené smrťou a bolesťou, riziká ciest a dobrodružstiev, ale teraz už treba ísť spať, zabaliť sa do diek, otvoriť okná dokorán a ráno vstať, vyskočiť z postele a veriť ako Jób v svetlú budúcnosť.
obrázky: Henri Rousseau
