Nebiarovi a synovi

Zabudla som. Správne. Zamotaná v kráse, opantaná výpotkami ženšenubroskyne kráčam s tebou. Ale nevnímam ťa. Nepočúvam, čo mi hovoríš a ty si aj tak láskavý. Neskrývaš sa a neunikáš (ako ja ). Som povznesená a núka sa mi – buď nadnesená. Ukázal si sa mi dnes. A ja som si hovorila – cítim jesenný dym. A výzvu ranej jesene v ňom. Milá výzva a trochu šedivá. Ako hmla, čo klesá a vytvára šepot vtákov nad jazerom. Zbieram triesky dreva, ukladám ich a ukladám, naše zviera s dlhým jazykom mi líže uši a na stanici píska vlak. Ľudia kráčajúci okolo pozerajú. Chlapec v rozmedzí 14 – 17 rokov nám kladie do schránky čerstvý Kauflandleták. V žalúdku mi vadí acidofilné mlieko. Aj v ňom ťa vidím. Georgíny sa chvejú. Muškáty sa skláňajú. Letí, letí okolo Zuzka na bicykli. Pripravujeme sa na jeseň. Možno aj na blízky vzostup plynu o 20%. Chystáme si teplé paplóny. Ukladáme na koláč jabĺčka. Zapaľujeme sviečky a inak je tma. Malé ohne. Len medzi nami.  Letím, letím na bicykli ja. Maľujem kolesami osmičky. Nebo ako zákvas sa sfarbuje. Tak všelijako. Deti hádžu do koruny stromu palice. Aby skĺzli na zem gaštany. Za oknami zažínajú lampy. Lampy rôznych druhov. Iste aj z Ikey. Majú tam vraj zľavy. – to

Anna Strachan Bloger

Odoberať blogera Odber aktívny