Nočné správy

Nesiem si domov Mickiewicza. Keď tomu jazyku ešte celkom nerozumiem, obzriem si aspoň obrázky. Vrchol dňa, nespavosť kvôli káve v kine, vyložené nohy, umelý biely a žltý náramok. Padajú z rúk, padajú k plastovému poháru z kávy, kým Jodie Foster počúva newyorské ulice, hotel Plaza, svoju vlastnú nespavosť. Tí za mnou sa smejú na vtipoch o piškótach, že sa mrvia, ako sa mrvia, či čo, mažem v telefóne správy a všetci počúvame Enyiu, vždy pred filmom ju púšťajú. A po filme si oblečiem kabát a pozbieram odpadky okolo seba, zaviažem si šnúrky a tie náramky hodím do tašky. A mám dosť a nechcem aby mi nejaký muž otvoril dvere a povedal niečo ako nech sa páči alebo prosím, alebo akúkoľvek galantnosť. Želanie sa plní, dôsledne, že som na ulici sama a novembrová para z úst, nie ľad, ale obyčajná vlhkosť, klasicizmus v synagóge, nijaký idealizmus z klasicizmu tu, vianočné stromčeky pred obchodom, ružový neón T-com, telefónne búdky pri pošte, rozopnutý kabát, keď si vravím, že dobre, že vlastne veľmi dobre, že som nešla do toho kina na bicykli. Nevyzerám vyzývavo. Povedal by, že tie kozy sú ešte menšie, než kozy Kate Moss. A použil by iný vyraz, možno iné zviera, nie kozy, kt

Anna Strachan Bloger

Odoberať blogera Odber aktívny