Prežívam rozplakanie z dohužvaného chýbania. Ale nechce sa mi rozplakať.
Dráždim jedinečnosť, sme tu spolu - ja a ohmatkávaný večer, lomcujeme sebou, posmievame sa jeden druhému, sme tu spolu, ukladám do šperkovnice náušnice, nerovné a poprehýbané, ladné a decentné. Cítim sa citovo navlhnutá. K večeru prúdia slová ukážkových bullshitov, stíšenej akoby sterilnej nehy, čo steká, vystiela mi pruhované obliečky, predlžuje zatváranie očí a potom tresne do detských stôp mojich budúcich detí v teplom bahne a prímorskom piesku.
Minulý večer sme sa pod dáždnikmi nepatrične smiali a tešili, pršal dážď, mala som len sukňu počmáranú slonmi a žabky a sveter a modré náušnice zo šperkovnice, myslela som, že čo ty, bola som zovieraná, chcela som byť tebou stisnutá, nechať ťa, nech sa vo mne babreš, chcela som byť hltaná, clivo cúvať pred iných nenažratosťou, spôsobila som sklamanie.
Ale som milenkou nádeje.
Zmenu, čo si spôsobil, nie je ľahké vyjadriť.*
(Not easy to state the change you made.)
*Sylvia Plathová : List lásky
