Videli sme kone, počuli sme zvonce oviec a teraz ani ich vlna nevyzerá bielo, blato je všade, sme od neho závislí, je tu náš strach ísť do húštiny a byť v nej duchaplní, nepobiť sa s vlastnou odvahou. Tam som odložila čiapku, nechcela som ju, chcela som od vetra štipľavosť, nech deformuje teplo vo mne, nech sa usiluje, lebo ja som taká netýkavka.
Mala som špinavé lýtka, zurčal potok, prúty a nič, drevo a vlhko, prúty a sneh na hrebeni. Takže tam už nepôjdeš, tento rok nie, nie je čas, čaká ťa obrovské mesto, čaká ťa Byzancia, lode a čajky na brehu mora.
Z Istanbulu napísal I., že je čas vrátiť sa späť. Žena, ktorú má rád zase písala o lese, čistili ho a pálili konáre, horeli tri ohne a ona si spomenula na Tarkovského film, mních Andrej, svätojánska noc a I. vedel, že táto správa sa mi zapáči, vedel, že ju musí vyslať. Z Istanbulu, pred cestou na sever, pred cestou do Európy.
Predstavovala som si ho s batohom, s korením v papierovom vrecku, s fotkou jemenského dieťaťa v rámiku, s fľašou nedopitého vína a so spýtavým pohľadom. Čo dávajú cesty, na čo prichádzame, čo počas nich oplakávame?
Vyšiel mesiac, myslela som na to ako ma kedysi za srdce chytil Bergman, vyžmýkal ho ako citrón a neskôr som zabudla. Na Bergmana, na jeho čiernobiele filmy s Liv Ulmannovou, na september, keď som si ho obľúbila natoľko, že som sa nepozerala farebne, ale čiernobielo, chcela som nosiť čierno-biele šaty, lesklé topánky, pozerať sa na abstraktné maľby a cítiť sa bezpečne obklopená stálosťou trojuholníkov a kosoštvorcov, ich istotou. Myslela som na mestá s kioskami, na nábrežia, na filmy priložené k novinám, na plameniaky v zoologických záhradách.
Myšlienky a obrazy, návaly farieb do hlavy, hnedá všetkých odtieňov, aj sivá, aj modrá, večer sa vrátiť, popíjať čaj, jesť višne v čokoláde a nerobiť nič, len myslieť nato, že je november, že je a treba sa oň pobiť.
