S letným ovocím súvisela túžba ísť a celkom konkrétne poďakovať za úrodu. Pohladkať niečo poľnohospodárske v duši, to, čo máme pred očami, keď ideme v lete večer na aute, vážiť si to, ďakovať za hrach, ktorý ešte nie je a za čerešne, ktoré už takmer nie sú, ale boli.
Predtým som mala v hlave sirénu a nevadila mi, lebo to bolo len znepokojenie, nie nepokoj. Stála som na parkovisku s cestovinami a omáčkou v taške, stála som pred veľkým supermarketom, parkovisko s výhľadom na hory a tri centrálne mestské veže. Už viem, ktorá je ktorá, ktorá čo (pre mňa) znamená.
Keby mi toto povedal, to o meste s horami, povedala by som, že Vancouver, Britská Kolumbia. V kuchyni máme pri okne zavesený kalendár, každý mesiac Vancouver, viem, o čom hovorím. Povedal by, že nie, tebe chýba voda, chýba, stále nevieš poriadne plávať, nevidel som motýlika, prsia plávaš otrasne a o tvojom smiešnom potápaní už ani nehovorím. Máš pekné čierne plavky (Next), máš dobré pľúca (fajčíš len párkrát do roka), pľúca morského živočícha, ale bojíš sa ich využiť. Jednoducho nežiješ pri mori, vyhýbaš sa vode, nemôžeš vedieť, čo sú vlny, čo sú spodné prúdy. Nijaký Vancouver, aj keby si chcela.
Čo ak sa radšej člnkujem? Vieš, čo tým myslím, veslá, vesta, kanoe.
Keď bol už sirup studený, zatvorili okná, zatiahli záclonu, kompóty sa leskli v nočnom svetle. Ako povedal Hegel, z procesu sa stal produkt, produkt leta. Hneď mi hovorí, že Hegel nemyslel na kompóty, ani na marhule, odvetím, že viem, no a čo, veď je predsa úplne jasné, že jeho myšlienky nebudú interpretované jednoznačne, že si s nimi urobíme to, čo sa nám chce, to, čo nám práve teraz vyhovuje.
Preto kompóty, marhuľové, preto Bat For Lashes a hlasy speváčok.
/piatok/
Keby som bola fotografkou, erudovanou, zrelou vystaviť svoju fotku, kúpim si veľký, ťažko prenosný aparát a fotím krajinu, množstvo záberov zachytávajúcich jedinečný, rýchlo pominuteľný okamih a zároveň stálosť, nemožnosť zmeny, nemožnosť úniku. Krajina, ktorá predo mňa postavila zrkadlo, strhla zo mňa šaty. Preto stojím otočená chrbtom k fotoaparátu, fotoaparát ma zaznamená. Som krehká a zraniteľná, ale nepotrebujem pomoc.
Takto si sami pre seba interpretujeme časť tvorby Eliny Brotherus, nadväzujeme na niečo z toho, čo ponúka, aj vďaka nej premýšľame o vlastnej tvári. Forma už je, máme formu, štýl, treba vnútro. Nehovoríme o fotografii, (zatiaľ) fotíme pre fotenie, nie pre umenie. Hovoríme o postojoch, o individualite, ktorú si nechceme hladkať, ale kultivovať.
PS: "Jedného dňa budú všetci robiť poéziu". Lucien Ducass
/štvrtok/
Tiché večery s rozpísanými textami v počítači, neschopnosť niekam ísť, kvôli letu niekde inde, kvôli veľkým letným mestám v lete, na to teraz nemáme chuť. T. hovorila v aute o tom, čo ju naučil život, nie, nikdy a nesmieme porovnávať, priradiť sa k niečomu, čo nejde z nás, čo nie je naše, v čom cítime čo i len nepatrný nepokoj. Nie, nie je to jednoduché. Napriek tomu si budujme vlastné šťastie tak ako ho chceme my, tak ako to najlepšie vieme, najhlbšie ako sa dá.
Veľké cesty nie sú na leto. Pre nás nie, veľké cesty počas studených mesiacov, keď sme ohrození mrazom a studeným vetrom. To je intenzívne, veľké, bez sladkých príchutí krásneho leta.
Georges Perec: Veci
Jenny Holzer (čítanie diplomovej práce J.S.)
Čiernobiele fotky mesta Lisabon (Fernando Pessoa: Kniha neklidu)
/streda/
"Veľký maliar má víziu sveta, ale túto víziu namaľuje tak verne a vecne, ako hlavný kreslič architektovho ateliéru. Preto sa odlišuje od fušera, ktorý nemá nijakú víziu sveta, a predsa vizionársky namachlí čiary a farby. Veľký maliar hľadí na nebo a verne maľuje zem. Fušer horúčkovito maľuje nebo, a pritom úzkostlivo hľadí na svoje kurie oko."
Sándor Márai: Nebo a zem
/utorok/
Žijeme z toho, čo sme prežili, zo slanej liečivej vody, ktorej sme sa napili z prameňa v kúpeľoch, z niekoľkých hodín strávených na kúpalisku, ležiac v sieti, pozerajúc sa do korún stromov, na mravce, na nahé deti a ich otcov so zlatými retiazkami kade-tade. Veľa sme nemysleli, prázdne hlavy, chvíľu sme plávali, sedeli sme na brehu na uterákoch, pociťujúc blízkosť a harmóniu. Povedali sme toho málo, nebolo treba. Niekedy nie, niekedy netreba nič, len sedieť na takom brehu a ukladať vedľa seba kamene.
Vo veľkom prázdnom obchode sme si kúpili oblečenie, zapadalo slnko, pár dievčat si pred zrkadlom skúšalo slnečné okuliare. Bolo to na východe, ďaleko odtiaľto.
Mohol by si predstaviť Moskvu alebo Murmansk, nie, nie je to ani jedno, ani druhé.
Čoraz viac myslím na Ľvov. I. povedal, že je to pre neho malý Krakov. Trochu menší a ošarpanejší.
Tak nech sú dni naďalej také pomalé ako doteraz.
/pondelok-nedeľa-sobota/
