Mám doma knižky, ktoré čítam stále dookola a vôbec ma neprestávajú baviť (pôvodne tu bolo "nudiť"..niekto milý a pozorný ma ale opravil...ď.). Ba dokonca vždy si všimnem niečo nové alebo sa na niečo toľkokrát prečítané začnem dívať inak. Útla knižka „Povedala áno – nečakané svedectvo Cassie Bernallovej“ je presne taká...
Cassie bolo 17 – ročné dievča, ktoré 20. apríla, keď sa strielalo v Columbine High, odpovedalo na otázku, či verí v Boha áno...a potom ju zastrelili.
Pár mesiacov mi v hlave vŕta, či by som sa dokázala zomrieť za Boha ( o ktorom píšem a hovorím, že je ten najdôležitejší v mojej existencii) (?) A možno nemusím zachádzať ani k smrti, ani k ničomu hrdinskému alebo väčšiemu, len povedzme že k zajtrajšku, k minulému piatku alebo k situáciám, čo ma obchádzajú a vo mne sa schádzajú...
“Zomieram“ denne za môjho nekonvenčného priateľa Boha? Je to všetko tak, ako o tom hovorím?
Neviem, či som dobrý kresťan, ani neviem, či sa v niektorých chvíľach sa radšej neututlám v pohodlnosti skanzenálneho kresťanstva. Vlastne to viem...často to tak presne robím, lebo je to ľahší postoj...
A možno by som radšej niekedy bola super liberálna, lebo to tak svet chce a ja nie, lebo to nie je správne. A nie je to šťastím. Možno som hlupák, keď mám rada malomestské prostredie, keď v cudzine zazriem trošku komunizmu a cítim domov, keď sa o piatej ráno idem bicyklovať a zbadám líšku, keď zvládnem trenažér a som na seba pyšná, možno je to pre mnohých hlúpe, ale ja vtedy ďakujem Bohu. Hoci často padnem až na dno a je mi nanič...
Kresťania by mali svedčiť svojím životom. Radosťou – v postoji srdca. Nádejou. Veď Kristus ich nikdy neopustí...ale oni (my) radšej v žití čušia a kresťančia len vo svojich kostoloch, zboroch, modlitebniach...
Tak by sme si mali dať po papuli a to tak surovo, ako to znie a byť skutoční. Prestať s pretvárkou. Prestať s hrami...a ak sme kresťanmi, tak nimi aj buďme.
„Veľmi dobre poznáte svoju pravdu, ale sa vám akosi nechce pobiť sa o ňu. – Čas na bitku sa práve začína. Dajte si pozor, aby ste ho náhodou nepremeškali.“ J. Solovič
