Netreba hovoriť nič, dnes nie, lebo dnes je deň zmeny, útleho prerodu. Dnes chodím po dome a ukladám do seba náznaky toho, čo sa mi vždy páčilo, pohľadnice z cudzích krajín, pošta v schránke od H/A, jej fotky veže kostola, drevenica, sneh, jej poem, teraz som rada a hľadám pre to miesto. Dnes sa mení počasie, dážď na slnko, medzitým mamin telefonát, zamykanie dverí, na ktorých je sklo a ja vidím všetkých cudzincov. Hovoria inou rečou, odídu, pes breše, u susedov vonia pizza.
Urobili sme nákup, bola som pôdou, hnedé tenisky a hnedé pruhované pančuchy, niesla som chlieb v papierovom vrecku a Krpec niesol konzervy s rybami, kúpili sme aj koláče a potom pri sviečkach spolu jedli, pili alkohol a kávu a bolo teplo, horúce radiátory, sedela som len v tričku, čo si inak v tomto dome vo februári nemôžem dovoliť. Plnila som sa sentimentom, takým v štýle filmu Pýcha a predsudok, taký, čo nevadí a nie je lacný, spomienky na to parkovisko pred obchodom, naše špinavé auto, hudba zo Škótska.
A chcenie modrej oblohy v kontraste s niečím.
Po jedle som si vzala čelovku a pripevnila ju na bicykel, ponáhľala som sa so zelenou Holy Bible v taške, so zápisníkom, ten, čo som si kúpila minulú jar a písala si tam vety z kníh, Bábätko , Ostrov , Encyklopédia snehu , možno tam napíšem to nové, čo mi povedali včera, keď sme sedeli pri šálkach s čajom, to nové o dietaťi, čo bude tak trochu moje, v noci som nad tým premýšľala, čo to pre mňa znamená
a ráno som si natiahla na ruky oranžové gumené rukavice a drhla som vane, otvorila som okno a videla tie hory, to, kde som bola a stále cítim blízkosť, borovice, med, čučoriedky, tie hory sa stále vŕtajú v pohyboch mojich svalov, je to ako keď som mala 6 rokov a stála som vysoko, hory a rozprávky, jazerá a strigy, tie magické príbehy, čo som mala v hlave.
Chcem povedať, že sedím v kuchyni, lebo tam je dobre, že tam sedím a čítam si zázračnicu , to ako bola v USA, aj J bola v USA, Minnesota a tá pohľadnica s vtákom, čo odtiaľ prišla, všetko to čítam a vravím si, že ja pôjdem inde, na Balkán, vlastne sa toho prestávam báť a vravím si, že keď bude zle, prejdem pešo niekoľko kilometrov, odfotím si zablatené topánky, pôjdem do pravoslávneho kostola a ponúknem Ježišovi žuvačku. A on bude vedieť, čo vieme len my spolu. Ježiš a ja, lebo Ježiš je fajn.
A o polnoci všetko zatvorím, zamknem dvere, zhasnem svetlá a vyčistím si zuby. Dlho sedím na posteli a pozerám sa na mesiac, na žalúzie, na všetku tú čiernu krásu a zaspím, zaspím rýchlo a nebadane.
