Mala by som písať prácu o Blaženom živote, Augustinus Aurelius, veď som aj začala, nadpis a pod ním 10 riadkov, veľkosť písma 12, Times New Roman, mala by som ísť spať, vytiahnuť žalúzie a byť jemná mlčanlivou výrečnosťou snehu, vločiek, ktoré padajú a hriešne prikrývajú nespadnuté lipové listy a konáre čerešne, hriešne, ale tu sa im odpúšťa. Prekračujem zelenú tašku s pásikavým vnútrom a na červenej s dvoma vreckami vpredu sa potknem, nespadnem, zastanem, počúvam mamin kašeľ a sledujem pohyby tvojej postavy vo mne, žmýkam tvoje vyplákané oči a privlastňujem si vodu, vodu z nich, tvoja voda, ktorú obohatím, pohladkám a je nám bližšie, najbližšie. Dnes som sa vybrala za tvojou mŕtvou matkou na cintorín, preč, mimo tohto mesta, kúpila som sviečku, ktorú neporazí ani vietor, zakázníčka kvetinárky kupujúca prasiatka pre šťastie mi ukázala cestu, ukazovala prstom v koženej rukavici, jej vnúča cinkalo na kvetinárske erárnej zvonkohre, zbieralo papiere a vravelo mi : teta, teta. Pomaly som kráčala hore kopcom, skoro až k lesu, sledovala som domy a rozmočené blato so snehom, sledovala som tamhore pomníky zhnitých mŕtvol, mysliac na ich živé, preživé duše, tvoja mama ma sprevádzala, držala ma za ruku, vyťahovala mi z vlasov sneh a vravela, že si mám dať čiapku, že sa mám pozrieť z tohto kopca dole - dole na mesto, na bytovky a trať železnice a že si mám všimnúť tamten malý domček a brechajúceho pudlíka a potom odišla, pustila mi ruku, pohladkala ma a išla k tebe, sledovať ťa, zabudla mi ukázať svoj hrob, zasnežené vence v celofáne, vymrznuté kvety, preto som zastala uprostred, rovno pod krížom, zastala som a deti okolo zapaľovali všetky vyhasnuté kahance a sviečky, horeli nanovo a jasnejšie, poletoval sneh, deti ho naháňali a načahovali za ním svoje štíhle jazyky. Predpokladáš, že mi bolo dobre. Hej, presne tak.
Nachvíľu som zakrvácala, sneh a krv, som asi taká, nie krv a mlieko, nie kosť a koza, skúšam zalesniť sneh mnou, môj kúsok snehu, cítiš ho, lebo ti ho podávam, ty ho žmolíš v ruke a nalievaš mi do dlaní vodu, teplú, najteplejšiu, prechádzam sa a príťažlivosťou hryziem do tvojej duše, nepurpurovosť, nemáme zamat, hryziem, zliezam ťa, páči sa mi to, neustupujem, viem, že by som mala, priťahuje ma biele svetlo zajtrajšieho rána, deka a na nej paplón, ty a ja niekedy a niekde, kŕmiš labute alebo spíš ako šťeňa, ležím pri tebe vyslovená, sála z teba teplo, trieska srdce, lebo som tak blízko, vybuchne a nasaje mňa, len mňa. Otočím sa, držím ťa za ruku, pritisneš sa, pozerám sa na obrázok Ostrova Princa Eduarda na stene, pozerám sa na ranné biele svetlo, na fľašku vína, na žlté silónky na stoličke, nič mi nebráni vo výhľade, vonia drevo tejto chaty, vonia rieka a polia za oknami, zatváram oči, držíš ma, na krčnej chrbtici cítim tvoj pravidelný pulz a pravidelné dýchanie, vypnuté telefóny nevibrujú, na terase vidno v snehu stopy tvojich bosých nôh, držíš ma, predpokladáš, že mi je dobre. Hej, presne tak.
Zamykám dvere a štrkám kľúčami, potknem sa o svoje papuče, nespadnem, čítam si fínske a nórske poviedky, lebo mi teraz pristanú, vyzúvam sa, no stopy do snehu nerobím, to potom, to inokedy, to s tebou, je tma, sneh, už skoro prídu Vianoce.
