ten zlodej čas ten zlodej čas aj spomienkam berie moc poslednú stratia jas vyblednú a v sobotu podvečer keď už ísť nemám kam tie obrázky si prezerám zlodej čas*
Smutné miesta, kde spávame, miesta v tráve, kde jeme paradajky a objímame si lakte, miesta, kde sa mapy stávajú fascinujúcim čítaním, kde sú mapy rozprávkami. Sedíme na terasách krčiem, pod slnečníkmi, pijeme sladkú žltú limonádu, vypisujeme pohľadnice a sledujeme ľudí, ktorí kráčajú po ceste pomaly, s pohľadom zarytým do zeme.
Starneme, starneme, napadlo mi v ten deň, keď si docent priniesol na hodinu okuliare a hovoril o rukách Dominika Tatarku, o jeho dlhých prstoch, o magickosti a tancoch v Švantnerovej poviedke. Po jeho slovách ma Švantnerove šialené oči prenasledovali všade, on a ja na brehu jazera ešte pred začiatkom tichého dňa, na brehu tmavomodrého jazera, ešte pred ranným čajom s medom, ešte pred dojatím zo svitania.
ten zlodej čas mi vzal aj mňa to dieťa vo mne hľa ešte sa v piesku hrá stavia si krásny hrad nechce ísť ešte spať no počujem už hlas poď domov už je tma*
Z vitrín sa na nás pozerajú vypchaté zvieratá, katedra biológie vyzdobila svoju chodbu, orol skalný, sova, rys ostrovid, vysušené motýle, ešte mám niekoľko mesiacov na to, aby som sa naučila ich mená, ešte niekoľko mesiacov na život tu, na chvíle ako cesta v trolejbuse do obchodného domu, ešte niekoľko mesiacov a potom čo a potom ktovie.
ten zlodej čas ten zlodej čas mi všetko vzal keď človek ako kôň nemá chuť už zmierniť cval keď človek zabudnúť má chuť kde včera spal keď človek v hrudi má už iba mŕtvy sval keď nevie už kam dal svoj život ako šál a hlásia mráz ten zlodej čas mi lásku vzal*
*Hana Hegerová: Ten zlodej čas
