Prechádzam sa krajinou, od kameňa ku kameňu, od Katherininej dediny za polárnym kruhom k drevenej chatke za polárnym kruhom, plyniem krajinou, keď v kočíku hojdám päťtýždňového Bruna a keď bežím v zablatených teniskách do kopca a tvár mám slanú od potu. Keď potom stojím hore na kopci, na lúke s výhľadom na ihličnatý les a zasnežené hory a láska sa vo mne mieša so strachom.
Večer sa sama seba pýtam, aký bol môj deň a či bol naozajstný a ráno sa pýtam, aká bola moja noc. Ležím v posteli a na chrbát mi svieti slnko, je to nádherné, intímne, moje. Vstanem a špehujem deti idúce do školy, špehujem stromy ráno a svetlo ráno, to všetko, čo s ránom preniká do izby. Počúvam ako mama v kuchyni vykladá z umývačky riad a búcha taniermi, počúvam v duši ozveny ticha, hľadám to, čo vo mne ticho vytvorilo. Raňajkujem a pijem vodu, sedím pri knihách a pri bazalke zasadenej v kvetináči, nepočúvam hudbu a nežijem.
Kúpila som si červeno-biely sveter a šnurovacie topánky. Keď príde M., ukážem sa mu a budeme sa na seba pozerať a bozkávať sa. Prečítam mu ďalšiu kubánsku poviedku a poviem mu, čoho sa bojím a on mi povie, že sa nemám báť. Poviem mu, že stále túžim po svietiacom glóbuse, po modrej lízanke a po vtáčikovi z fúkaného skla.
Hory svietia na ružovobielo, predavačka na konci ulice zamyká samoobsluhu a v meste je už skoro tma. Do vlaku nastupujú ľudia s bežkami a so psom, ktorý sa podobá na vlka. Vlak smeruje do Košíc a z Košíc do Kyjeva, Ľvova a Moskvy, každý vozeň niekde inde. Larisa z Ukrajiny v polovici deväťdesiatych rokov vravela, že keď sme nevideli Ľvov, Odesu a skaly na Kryme, nevieme, čo je život.
Večery sa míňajú, míňa sa mi život, dni splývajú v jeden celok. Sedím pod lampou a zo škatule vyberám pohľadnice a fotky, dlho sa na ne pozerám a vraciam so do okamihov na cestách a doma, do toho, čo bolo. A potom zaspím a ráno sa sama seba opäť spýtam, tak čo noc, Anna, čo tvoja noc.
(pre M.)
