Tak by som sa vtedy prešla Parížom držiac v ruke dáždnik, mestom, v ktorom som nikdy nebola, prešla by som sa v nedeľu popoludní gaštanovou alejou, napísala by som nejakú báseň, hoci v básňach je pre mňa málo miesta, málo priestoru, málo všetkého.
Básne mi nedovolia dýchať, dusia ma.
To by som povedala Nezvalovi, mohol by mať so mnou pomer, niečo také svieže a hravé, čistý nedeľný pomer bez sexu, dvadsiate-tridsiate roky ako zlatý vek môjho tela, čipiek bielizne, spomienky na krakovské secesné kaviarne, zlatý vek zvlnených vlasov, červeného laku na nechty, Chaplinove filmy, zlatý vek českej kultúry. Dnes večer sa to všetko mieša, to, čo už vieme a to, čo sa ešte len dozvedáme, iná, poľská báseň o krakovskej drožke, čo nesie tá drožka? Koľko farieb, koľko čiernej v tej hmlistej noci, koľko tajomstva?
Na fotku sa pozerám niekoľko minút, lízanky praskajúce v mojej hlave, ich malinová farba a chuť jahôd, ich paličky bielej farby, praskajú, praskajú a topia sa, tváre klaunov, ostrá biela a ostrá červená, ich topánky a bozky na báloch v opere, pijem čaj s citrónom sediac na gauči v miestnosti s marhuľovými stenami, dotknem sa dlaňou skla, okna, sneží, biely sneh zakrýva chodník, sneh v druhej polovici marca, záhrady domov postavených okolo roku 1925, v jednom sa svieti, okná ženy s francúzskymi barlami, jej kabát zavesený blízko diplomov jej muža, diplomy z tenisových turnajov, diplomy zvlhnuté, zvlhnuté pohľadnice zastrčené za rámom zrkadla, New York, Berlín, Taliansko.
Žena zhasne svetlo, otočí koliesko na radiátore, prikryje sa perinou, obliečka periny je ozdobená ružičkami. Mesiac nesvieti, Mesiac je neprístupný, pretože sneží, sneh padá mäkko a vlhko na pôdu očakávajúcu jar, prerod.
Iné fotky, radosť, zmrzlina, piesok pláží, prímorské lunaparky, na plážach čítanie českého poetizmu, piesok medzi prstami, básne o Marseille a Nice, rytmus.
Kým som prišla do tejto miestnosti s marhuľovými stenami, videla som jednu divadelnú hru, ktorá mi pripomínala filmy Pedra Almodóvara, trochu som som tomu verila a viac nie, tí dvaja mladí, čo sedeli za nami a kopali P. do stoličky, ich čakanie na nahotu jedného z hercov, na jeho penis ako povedalo dievča, moje špinavé pančuchy, snežilo, keď sme šli do toho divadla, snežilo a bolo to ako pred Vianocami, tesne pred nimi. Kým som si sadla na tento gauč, veľa som čítala, vo vlaku Haruki Murakamiho, podarilo sa mi prekonať predsudky voči nemu. Voči tej ospevovanosti a čítanosti, keď P. v lete vravela, že ho čítal celý Paríž, muži v metre, muži krásni aj nepríjemní. Čítala som aj srbskú Tmu, opäť tá fascinácia ťažšie zrozumiteľnou literatúrou, čítala som Tmu meniac polohy v posteli, zaspávajúc a preberajúc sa, čítala som ohromená tú paranoidnú antidetektívku ako napísal K. Chmel, hovorila som o nej do telefónu M., čítala som ju jediac jogurt z hrušiek, v knižnici som si ju prefotila a zopla sponkou, aj vtedy snežilo, v tom inom meste snežilo a fúkal vietor, sneh padal na stoličky na jednej z opustených terás, stoličky a stôl, stoličky, stôl a stojan na slnečník pripomínajúci socializmus, kúpalisko, tašky sieťky a nanuky, nanuky s čokoládou.
A potom sme Tmu interpretovali. Pomaly, postupne, očarujúco.
Zvýraznila som si niektoré časti, podčiarkla riadky krikľavožltou ceruzkou. Zašla som do obchodu a kúpila si keksy a kávu, prečítala som si titulky novín, štrganie mincí, štrganie fľiaš. Myslela som na minulosť a prítomnosť, na bohatstvo toho, čo je, že sa toho stačí dotknúť a ponoriť si do tej krásy dušu.
