Za nechtami mám útržky špín z dnešného dňa. Celý deň som v gumených čižmičkách hrabala novými zelenými hrablami zoschnutú trávu a odnášala do komunálneho odpadu o dve ulice ďalej nepotrebný materiál...a myslela som si, že dnes bude inak...
A netvrdím, že som nemala vo svojich myšlienkach mladého Pala, lebo som ho tam mala a napadlo mi, ako bolo s ním dobre. A vlastne „dobre“ vôbec nevystihuje to dobre, čo myslím ja....
A navyše mám aj ruky nemožne suché...ako sucháre
No a ten Palo, je vám pozoruhodný človek. Kedysi (rok dozadu) bol v našom žltom dome takmer každý deň, nikdy už potom neklopal, čo bolo milé a zásadne mu oči blyšťali, keď zazreli nejaký ten koláčik vytvorený jednou z mojich sestier....Niežeby sa nevyjadril, že som sťa jahňa na maminom cecku, nuž i tak nemôžem ho nemať tak viac rada...
V máji 2004 sme zašli do kina na kultového Petra Pana – jeden z najfantastickejších filmov (kvôli Palovi) a pred kinom začalo pršať. Bol máj a pršalo. Sadli sme si do auta . Zastali sme pred Hypernovou a Palo si išiel urobiť nákup...Čakala som ozaj dlho a sledovala som, ako sa kvapky mokra pekne zošmykujú po okne. A počúvala som dookola Oboroh. Môj Palo mi pár minút pred tým povedal, že pre neho som najkrajšia na svete...Bola som z toho paf, lebo ja som to tak nechcela, aj keď som ho mala vždy rada..Tak som nemo čumela na kvapky dažďa a počúvala Oboroh...
Napadlo ho, že si kúpi v Hypernove automatickú práčku, potom si to však rozmyslel....Doma ma vysadil a mame poslal klobásy namiesto kvetov...
Na Babkách skákal ako tĺk cez kosodrevinu do snehu a hanlivo sa vyjadroval o mojich oholených nohách. 50 metrov za mnou rozprával o mne. Stále rozprával o mne.
V júni už toho mal asi dosť. Odišiel za hranice a ja nič. Najskôr. A potom všetko. A neskôr esemesky a neskoršie oveľa viac. A teraz je to iné. A stále ho mám fakt rada. A on mňa. A radšej nech to medzi nami vyrieši Boh, na ktorom je Palo prilepený ako jahňa na cecok – aj preto ho ľúbim.
