Fuj. To je grc.
Cestou na poštu sa ofriekam až po obličky.
Nevadí mi to. Že sa na to pozerajú a myslia si, že o tej špine neviem, lebo moje nadšenie vycuciavať ten deň s dažďom a s funny krokmi, čo špliechajú je oveľa silnejšie. A niekoľkokrát počas takého dňa si opakovať, že aj takéto dni plné neporiadku a mokrých omietok, môžu byť tými najlepšími.
Vytočím to číslo, nech nám upečú pizzu a my ju zjeme pri pozeraní olympiády, okno je otvorené, na ulici sa bozkávajú, dosť sa bozkávajú a potom sa červenejú a škeria, keď vidia, že my ich vidíme tiež. Gymnastka urobí skvostné salto, mne vypadne z úst oliva, nekotúľa sa.
Zrazu sa deň skončí a ja by som mohla byť nešťastná, že to je také rýchle, leto, august, mojich 21 rokov.
Večer nevidím zapadať slnko. Len tie mraky, čo zakryli hory, treba si obliecť nepremokavú vetrovku a len tak ísť so psom na prechádzku. Možno by som si chcela obuť aj gumáky. V tomto meste majú tigrované a kárované. Tehotná žena v pekných rifliach si ich skúšala. Vtedy som si myslela, tá žena je fajn, tá žena má štýl.
Na konci septembra si také čižmy kúpim. Pripraviť sa na jeseň, na blato a živicu v týchto okolitých lesoch.
.
Ela H. neplače. Má chudé nôžky, na nôžkach modré ponožky. Má asi trojcentimetrové prsty, keď ju krstia, tak držím tu sviečku a myslím na sobotňajšie ráno ako som prišla do toho kostola pred siedmou, slnko vo vitrážach, možno svätá Barbora, cestou som počúvala Tori Amos, kúpila som Elle s plavkami, kúpila som noviny, v kostole čítali evanjelium, môj pohľad venovaný dlaždičkám a soche Panny Márie.
Pred prijatím Corpus Christi dva silné nápady. Svätci Doroty Sadovskej a folklórna katolícka blízkosť nás a Poliakov. Čo to pre mňa znamená, nepoviem.
Elu H. potom držím. Cmúľa si prsty, má mesiac a pripomína chrobáka, ktorý sa škrabe po materskom tele, po tele otca, po tele mužov a iných žien, malý chrobák, ktorý očami s ešte neurčitou farbou spoznáva svet. Ela H. mi v náručí mrnčí, stojím s ňou pod višňou, tam vzadu je kocúr Mišo a popadané jabĺčka. Iní rozmýšľajú, či bude pršať, na stole poháre s vínom, štrúdle, koláč s černicami, mäso z grilu, biely obrus s modrým vzorom.
Bielo-ružovú tortu rozkrája mama Ely H. Prvýkrát v živote mi chutí marcipán.
Dostanem biele víno a škatuľu s koláčmi. V kuchyni zaplavenej slnkom nechávame špinavé riady, mäso a žlté servítky. Slnko je ostré, pani Šarlota hovorí niečo o babom lete.
Odvezieme sa do lesa, pod hrebeň, cestou vidíme stan a pri ňom zavesenú bielizeň. Tlačím kočík a rodičia Ely H. sa držia za ruky. Hovoríme o rôznych veciach, aj o tom, čo bolí. Ela H. spí, zdá sa, že nevadí to slnko, čo jej svieti do očí. Nájdeme si stôl a objednáme si kapučíno. Namiesto sušienky malá čokoládka, kapučíno v nedeľu večer je pokoj a uvoľnenosť.
Ele hovorím Elka, zdrobneniny a strach z toho, že sa stanem sentimentálna a neznesiteľná.
V noci sa sťahujem do obývačky na gauč. Vezmem si deku a paplón, vystriem si nohy a dočítam knihu Bábätko. Myslieť na dieťa vo mne nevyvoláva zvuky zvončekov a cmúľania cumľov, ale ticho a zodpovednosť.
Nezabudnúť mu povedať, že teraz, presne teraz sa o tom bez sladkosti porozprávame.
