Je tu vela Turkov, ich povabny jazyk, vraveli, ze vyzeram ako Turkyna. Netesila som sa vtedy, to naozaj nie.
Kym sa mi chcelo vracat, boli v bare. Miesane napoje s ladom, farebne lyzicky. Aj limetky a muzi v ciernom s bielymi ponozkami. Ja som vtedy stala na balkone, pocuvala som vietor, mikrotenove sacky vo vzduchu, svetielkujuci Sumen, prichadzajuce a odchadzajuce vlaky. Aj vracanie preslo, otvorila som novu pracku Zanussi, vonala praskom, nasimi uterakmi a nohavickami s pruzkami. Na paty sa mi nalepil cukor, chcelo sa mi smiat, pit tu kavu a maslove susienky.
Ked pridem domov, budem sa citit divoko. Tolko zelene, tolko oviec a malo psov. Ked pridem domov, vsetko bude ine a teraz si tu malujem do duse obrazky. Zlate kupoly, pieskovy dom s terasami, videla som ho, ked sme sli do kopca, stupanie na hodinu rustinu s Ruskou z Petrohradu. Pieskovy dom so suchymi ruzami, predstavila som si leto, ze by som mala na sebe saty po kolena, bose nohy a jedla by som z misky zmrzlinu. A v noci by sme sli na ryby, lebo ryby mam rada, o pol piatej by sme ich jedli s citronom, v ponozkach s bodkami pozerajuc sa na vychod slnka, dusenie, lebo kosti, male kosticky.
Rano si obleciem oranzovy pulover, tenisky a hnede nohavice. Nech preziarim Balkan, nech spolu suvisime. Kupim si zosit, kde zacnem pisat poviedky, jednu, pocity, mozno ziadnu. Chyba mi notebook, noviny a casopisy. Ale povedali, ze mi poslu balicek, ze si ho rozbalim a budem stastna.
Tak cakam a vo vetre jem pomarance. Teraz je ich plna chladnicka.
