Skoro popŕcha. Je január, mohol bybyť aj november alebo marec. Vtedy býva nezhovorčivo.Presne takto, takto chápavo a nežne vo vnútri, za škrupinami, medzi rastlinamiduše, nežne vo vnútri, potácajúce sa žĺtko, priekopnícky hlbšie, než inokedy.Chodníky sú mokré, tak trochu, z hmly a z blízkeho pršania, čobolo a odišlo, čo príde, určite nezabudne prísť, v pršaní blahorečím... to, čo je tu, ako kráčame, kočík a vrieskajúce dieťa, hnedú lúkua zabrzdené oblaky, čo náhle zrýchlia krok a otvoria nespútanú oslavupohybu ako ples, ples brčkavých vôní, bruselská čipka, holý chrbát tamtej mladej, doobeda, predpoludním, kráčanie, dorazil vietor a biednerozfukuje listy, prach pri ceste; mladejholé kríže, si sprostá, veď fučí!?
Rozprávame sa, tak, mimotextovýpriestor, tak, také niečo, pozriem sa na Tatry a smerom k parkua topánkou kopem do asfaltu, vidno do prázdnych zatvorených kaviarní,piatkové podniky, len cukráreň je otvorená, chveje sa vo svojej ružovej,žuvačky a lízanky sú stále v tých istých pohároch, zmrzlina jedrahšia, drahšia, než vtedy, keď som mala desať a všetko bolo iné, svet, mimotextové priestory. Pýtam sa, čo jetento deň, čo je, čím je, nakúpila by som kvety, plné papierové tašky kvetov,rôzne druhy, rôzne farby, rôzne akosti, len aby boli, len aby zmokli pršaním, aby som ich malaa potom vyhadzovala; nakúpila by som si vianočné stromčekys medovníkmi a červenými stužkami, jemne ozdobené, hendmejd, konáre by sa nahuckané akousizmotanosťou navzájom obtierali, súviseliby s čímkoľvek večným,ohromne by som sa tešila, z nákupov a výprav do zveličených pokladov,mäkko sem patrím, do tejto ulice, ako ňou z kroka na krok, piece by piece, z kroka na krokpobehujem a prudko nakupujem, len tak, pre radosť, popŕcha, noačo, nech, popŕcha, táto hlavná cesta,výstavba bytov a v okne vidno nový gauč, ako víno, ako višňa, akomizantrop, zo stropov trčia drôty, robotníci obchádzajú benzínovú pumpua zrazu sa vzduchom zdržanlivo krúti benzín, potom sa vykrúca nezdržanlivo,ideme, oblačí sa, obhrýzam progresívny rock, world music a kľukatý džez, počuťho, šíri sa sem ako vírus, ako epidémia, prekvapivosť lepry, moja vášeň súspomienky, práve tie benzínovopumpové, diaľničné,mestské, periférne, z lásky k periférii, komíny, rozsahčasopriestoru, z lásky k periférii, keď sa na ňu pozerám a pijemz pohárika automatovú kávua vždy mám penové fúzy, lebo vždy si ich zariadim, aby bolia šteklili ma nad ústami, môžem vyzerať akokoľvek a cítim sa fajn,milujem to tam, nachvíľu, sedieť v aute a potom z neho vyjsť,kým čakám, po skle vtedy prší a kvapky svojou pomalosťou paradoxneuháňajú, máš pocit, že zhon sveta ťa nemôže dostať, lebo si ďaleko, lebo tu jeinak, toto je len okraj, len periféria, tu je suchá tráva, v nej blatoa v blate odtlačok pneumatiky, pridávam odtlačky svojich bosých nôha pečiatku svojej nemiestnej duše,tu je inak, je tu tráva a v tráve zhužvaná slamka s modrou potlačou.
Zrazu myslím,nával Pittsburgu vo mne. Predstavy.
U starej mamy je nemenlivo a pekne. Jasnosť príjemnej tradície,utužené spomienky, ich nejasné kontúry sa zaokruhľujú v kredenci o odtieň zelenšom,než je zelený mrazený hrášok, v rybárskej udici, vo vysiacich záclonách,kryštálových pohároch a v guliach na stromčeku, čo robia smiešne tváre. Keby si tu bol. Počul toto. Nastokol bysi si to do srdca. Maltou omietni mojepocity. Navždy. Tvoj vzduch nemôže byť dusný, ja to viem, pozri sa sem,pozri, stromčeky a fotky vnúčat, ponožky pre vnúčatá, modlenie sa za ne.Vždy je tu veľmi pokojne a dejinne,v priestore môžem oberať asociácie, dejiny v teplých farbách,teplých, nie pastelových. Teplé ako žiarenia, čo sa odrážali nad potokom, keďsme sa skrývali do kríkov a hojdali sa na pseudohojdačke, že kto vyššie, taksa pozerajte, mama, pozeraj sa, mama a ja som bola vo vode a skorosom plávala; mama my nechceme spať, my sa chceme hrať a neni nám zima,neni, mama, tak sa pozeraj, pozeraj sa ako som vysoko, nad konárom, nadlistami, nad zemou, som v oblakoch, letím, mama, pozeraj sa.
Narážam do toho, do tepla radiátora a uplynulých období, do oberaniaríbezlí a hrušiek, do tých sliepok, čo sa poflakujú po ulici a pohrádzi a večer aj tak nájdu svoj domov. Narážam, periférne a priamo,obedujeme a umývame taniere a stále prítomnosť tak extravagantneplynie, objektívne by sa mohlo zdať, že fádne a nebadane, len tak, akovšetko, ale tu je plnosť, obrazná periféria, nenápadný priestor, tu patríma plním sa.
Frekvencieteba vo mne. Konotácie. Zostať takto. Na periférii.
