Vloha zvádzať pieskové farby zeme, nakloniť počasie na svoju stranu, bujará žltá na chodníku, agátové listy, som rozvalená na posteli, svetlo uniká, výrazne uniká, prídeš a dáš mi knihu Hermana Hesseho, lebo sa vraj ku mne hodí, lebo mi pristane,
môžem čokoľvek a nemôžem nič, otvárajú sa vlnité kopce, kopce do útrob,
sedíme pri lampách a hovoríme o Amerike, Laura hovorí o Amerike a keď sa zotmie, mätový čaj, zaspím, zobudím sa, ráno si sadnem k oknu a nasávam krvácavosť ľudí, zakúšam ich radosť a smäd po niečom, čo stále hľadáme, srdečne sa zdravia, fajčia, stoja s kávou v ruke, chodím popri nich, popri bankomatoch, niečo z nich je zrozumiteľné a niečo je kameň, niečo v nich je kameňom,
pýtaš sa, čo to znamená, vravíš: buď priama, vravíš: neboj sa, miznú dni a ja nechcem mať hlavu v piesku ako pštros, poskakujem na mieste, nohy srnky, zrazu sa mi zdá, že tí ľudia chcú byť nápadne silní, nápadne výborní, nápadne nad tým, čomu hovoríme všednosť, nápadne nad tým, čo ma fascinuje, učím sa poľské slovíčka a čitam Stanislava Rakúsa , vravím si, že to nie je pre mňa, že ten profesorský román nezvládam a že ma neobohacuje, že nie som milovníkom celku, ale kúskov, že nie som príbeh, ale pocit, že najkrajšie vety vznikajú, keď počúvam In a Manner of speaking...Love
a potom si uvaríme niečo zo zeleniny, neskôr ti niečo prečítam, na tento večer Hella S. Haasse , na tento večer nijaké šaty a šproty, nijaké pohanské zvyky, nijaké uhýbanie pohľadom,
jesenné večery, pomalé, no nie smutné, niekde vo vnútri hľadanie hranice medzi umením a zvrhlosťou, jesenné záhrady a dnes Spišský hrad v hmle, diaľkové svetlá aút, obrátky stieračov, sem-tam zajac na poli, dnešné zmoknutie, žltý dáždnik z vietnamského obchodu, farebné chrumky a naša ulica, buchty s makom, narodeninové darčeky sestier, drevo a pokoj.
A na noc, na noc
* jemná drásajúca hudba
