„Jeden múdry muž povedal :´Viem, že nič neviem…´“
„Myslím, že to bol grécky múdry muž.“
„A čo mu na to povedali?“
(Ticho)
Zaspala som a zobudila sa na každé štvrté zvonenie veže kostola sv. Matúša. Ráno som vstala dotknutá nechutným teplom. Ale nič som proti nemu nemala. Mama mi ukazovala tamojšiu cibuľu a porovnávala ju s mojou, ktorá už koncom júna vyhynula mojou nezodpovednosťou.
„Tí dospelí predsa majú niekedy pravdu, však?“
„Niekedy, mama…“V „Zmiešanom tovare“ sme si kúpili dve zubné kefky a pohľadnice. Poslali sme ich aj na Slovensko. Vraj letecky.Z pošty sme kráčali hore ulicou. Asi hlavnou, lebo po nej išlo mnoho áut so značkou okresného mesta. Na schodoch v kostolnom tieni sedela mládež a skúmavo si nás /naše oblečenie/ prezerala. Obzeranie tohoto typu mi nevadí. Nie je dôležité, čo môj výzor znamená v očiach ľudí zameraných imidžovo. Aj v očiach ľudí, ktorí takto zameraní nie sú.
Posledný večer som kráčala ku stanu sama. Ostatní obyvatelia behali okolo stola a ťukali do loptičky. Pingpong. Už bola tma. V Írsku sa len začínalo stmievať. To som si istá. Fúkal teplý vášnivý vietor a ničil môjvôbecneupravený účes. Blýskalo sa. Tmolila som sa v stane ako krtko. Nemala som baterku a snažiac sa nejako zorganizovať, nechcela som si predstavovať veľkosť hmyzu, čo mi liezol po končatinách.
Odchádzali sme v studenšom polooblačne. Bola som potešená svedectvami života. Povzbudená.
V gynekologickej polohe som driemkala a otcovi nevoňalo, že ma za ušami moje chodidlá. Na hranici som si kúpila Tesco chipsy skoro za tridsať korún. Aspoň som sa zadarmo vycikala. V tom istom podniku.
Doma nás privítali krúpy. Ľadové. A v telke horelo. Zaspala som za tmy. Na prelome leta je tma už celkom skoro. V noci som vracala. Do štvrtej. Mama sa o mňa starala. Akoby som mala päť. Presťahovala ma do obývačky a otvorila okno. Pri každom novom postreku okolia mojím žalúdočným obsahom vstala. So štvrtou hodinou prichádza aj svitanie. Svitalo a na ulici plakali čierne mačky. Mama sa ich snažila odplašiť. Bolo to komické. Na zvracanie komické.
Dnes sme chceli kúpiť sestre nohavice. V obchode s modernou hudbou sme hľadeli a hľadali nohavice. Až sme vyhladli .
„Dá sa tu platiť kartou?“
„Viete, teraz nie.“
„Tak si ich môžem odložiť?“
„Neviem, lebo vedúca to nemá rada. Neodkladáme tovar. Ale idem sa opýtať.“
Sledovala som pani vedúcu. Krútila nosom na všetky svetové strany (aj smerom do neba).
