Ale tu sa vražda nestane. Nič také. Je tu vnútorne, telefón sa nabíja, prišiel Krpec a pije čaj, hrnček Good Morning Love. Štrkajú taniere, počuť vodu, tú v umývadle aj tú v sprche, šampón na vlasoch, otvorené okno, uteráky a para.
Súčasnosť je o zvukoch. O pocitoch, o tom, čo sa naučím, kým pri okne nezaspím, čaj mi vychladne a je sladký, vtedy vonku prší, spím, sen, obchod, zelenina, plnotučné mlieko, o.b. tampóny v košíku ženy, žena v tričku, tigrový vzor.
Plače dieťa. Vtedy sa zobudím. Dieťa na ulici, v kočíku, žiadne zvuky, cirkulácia pocitov, prázdny žalúdok, koláč z rebarbory v kuchyni, ktorý sa nepodaril, zlý recept, rebarbora kyslá, jem ho, hrmí, vypnúť počítač, zatvoriť okná.
Pozerám sa na papuče. Na špinavé poháre, pokrčené utierky, mamine fialky. Tiché miesta na odpočinok, zakloniť hlavu a nechať si máčať nohy v morských mineráloch, izraelský produkt, Mŕtve more. Tie nohy namočené, duša relaxujúca, oči bez revolučnej Max Factor, ľahká vážnosť, potešenia, vety ako napríklad táto :
Bolo by krásne, keby platilo, že domov sú ruky, na ktorých smiešplakať. Ale domov sú skôr maličkosti, kefka v pohári, časopis hodený zaposteľou, prasknutý hrnček na čaj.*
{Dnes je ružovo, ale nie veľmi sladko}.
*Tomáš Prokopčák
