Fotku si neskôr položím na stôl, budem sa na ňu pozerať a premýšľať o tom, čo bolo vtedy, čo bolo vtedy po štátniciach, keď sa mi vnútorne veľmi pozdávala otázka o špecifikách južnoslovanskej moderny, keď som si chcela vyzliecť šaty, vybrať si z uší náušnice, vyzuť si sivé topánky a hodiť ich do kúta, sadnúť si na škoricový gauč v našom dome a počuť otca ako mi hovorí, že by som nemala poletovať po dome polonahá, že to nie je vhodné. Po tom všetkom som nemala chuť ani na jeden chlebíček posypaný syrom, chcela som tam len stáť a pozerať sa ako tam vedecké typy jedia a hovoria o tom, čo sa v takýchto chvíľach hovorí, o tom, čo je vhodné a nevyhnutné povedať. Čakala som otázku od žien, otázku typu, tak čo leto, čo leto, dievčatá?, ale takú otázku nikto nepoložil. Možno som na okamih chcela byť v tých hlavách, chcela som vedieť, čo si naozaj myslia a čo cítia, napríklad ako prežívajú prítomnosť, ten dusný júnový deň, ktorý pre mňa začal hmlou nad riekou o pol piatej, hmlou a červenými makmi na lúke.
Bolo treba povedať M., že pre toto sa oplatí žiť, že hmla okolo piatej na lúke pri rieke je lepšia ako poštátnicový pocit, kvôli čistote, kvôli pravde. Bolo potrebné spýtať sa ho, či si pamätá na cestu do Krakova v októbri 2007, na jazero cestou tam, vyšli sme z auta, buchli dvere, sadli sme si na drevo a jedli chleby s ľadovým šalátom, chýbal tam červený automat na kávu, ovce a kačky, cinkanie mincí a chuť obyčajnej automatovej kávy s mliekom v plastovom pohári.
Potom stojíme nad hlavnou cestou v centre Krakova, stmieva sa a prší, mám mokré nohy a mokré telo, šikmookí turisti v kožušinových bundách schádzajú po schodoch, zrazu je tam ticho a hmlisto, to miesto patrí len nám.
Cítila som sa opitá, aj keď som prišla domov a mama mi pripravila večeru, venovala mi kyticu frézií, so sestrami upiekla mäso s provensálskymi bylinkami a naliala mi do priesvitného pohára Napoleon s ľadom, sedeli sme tam pod svetlom lampy, spomienky na juhobulharské Simitli, prebúdzame sa vo vinici a hľadáme nejakú cestu, cestu do Banska. Pred chrámom s množstvom štíhlych sviečok vo vnútri mi krásny pravoslávny pop nalieva mastiku, myslí si, že M. je Grék, veľa hovorí a veľa sa pýta, mám pocit, že sa opíjam, krúti sa mi hlava, svieti slnko, som ako prútik, som ako obliečka na vankúš trepotajúca sa na šnúre, moje bremená sú ľahké a potom zaspávam v autobuse do Banska, zaspávam na úzkej ceste v pohorí Pirin.
Môj priestor sa pomaly zapĺňa, sú vo mne nové pocity, keď lejem na seba vodu, keď sa okolo mňa zráža para a na hlave mám šampón Fructis, cítim sa ako citrus, cítim sa čerstvá a nová, chcem rýchlo zaspať a zobudiť sa pred piatou, aby som zbadala slnko, aby som vedela, že je tu napriek všetkému dobre a čisto.
