Chvíľu som stála na ich balkóne, veľmi pršalo a bolo tam krásne, výhľad zo siedmeho poschodia, dve vily na kopci, za vilami lúky, lesy, hrebeň hôr. A zelené autobusy, ľudia pripomínajúce chrobáky, ovocie v stánku neďaleko železničnej stanice.
Pred dažďom bolo mesto horúce a rozpálené, chodila som do knižnice a z knižnice, veľmi rýchlo som prečítala U. Kovalyk a M. Kompaníkovú, dve hodiny opretá o vankúše, dve hodiny pre Biele miesta. Bola som znechutená, knihu som zatvorila a položila k nefungujúcemu červenému budíku. Pocity, ktoré kniha priniesla, chcem zo seba vypľuť ako kôstky z čerešní, chcem sa ich vzdať, chcem si zachovať len niečo, len málo, nádej, že nabudúce budem nadšená, že to bude lepšie.
Ela mala prvé narodeniny, kúpila som jej gumené modré hračky do vody a niečo ako overal s vyšitými zajacami a mrkvami vpredu. Bolo to pekné, celkom francúzske. Neskôr som jej bozkávala bosé nôžky, držala ju, stáli sme pred kostolom blízko aleje a ona capkala rukami po skle nástenky. Za sklom boli obrázky Ježiša Krista, svätcov, nejaké oznamy na bielych kancelárskych papieroch.
D. prichádza na vlaku o dvanástej, čakám ju a jem Rumbu, čokoláda sa mi prilepí na podnebie. Predtým, než príde D., počúvam Alinu Orlovu a krájam paradajky. D. mi venuje pohľadnicu, obrázok okna s fľašou mlieka a Guinnesu na parapete. Odrazu sú tu spomienky na Katovice, na atmosférickú železničnú stanicu, na kúsky snehu okolo ciest, na vietor. Vravia, že Katovice sú nanič, ja vravím, že nie. Sú tu spomienky aj na iné horúce mestá v lete, knižka Kavárna nad Prahou, ktorá mi raz príde v balíku do schránky, rozhovor v záhrade s V. , keď je tu veľa ľudí v bielych košeliach, rozhovor s ním o tom, čo robí, keď sa raz do roka vyberie na dovolenku. Zobudí sa v Žiline, prejde sa mestom, dá si kávu, kúpi si lístok na vlak do Prahy a dobrodružstvo sa začína. Intímne, pôsobivé, tak ako to máme radi.
V záhrade jeme mäso, zemiaky a šaláty, najviac mi chutí mladá cuketa, ríbezle na koláči, ktoré som niekoľko hodín predtým usilovne oberala, ich kyslosť, v slnku priesvitná červená farba. Vyšla som do záhrady, susedia pili vodu s citrónom, tričko Polo a slamený klobúk na starcovej hlave dodávalo poobediu eleganciu, vodový melón sviežosť, zdalo sa mi, že špliecha, že v ňom žblnká voda.
Psy žiarlia, nie sú centrom pozornosti, venujeme im len občasné pohľady a kosti.
Niekedy mi hovoria, že je tu veľa prachu, prach na poličkách, na knihách, na fotke v rámiku, na zvädnutej ruži vo váze. Povedali mi, že mám s tým niečo robiť, voda, handra a tak, ja že načo, mne sa to takto páči, veď stačí len fúknuť, zotrieť prach prstom. Tie zaprášené knihy položené na okne sú etapy môjho života, sú v nich znamenia, stopy, gestá. V Sarajevskom marlbore je záložkou dvadsaťeurová bankovka, v Pankovčínovi leták z júlovej fotoškoly, v Margaret Atwoodovej suché lístky z kvetov. Napísala som, že prach je všade, aj na zemi, chuchvalce prachu, ktoré zbieram, žltý vysávač v kúte, rozčítané časopisy a pohár s vodou na stole. Komáre pijú moju krv, na mojom tele ostávajú značky, bodky, kruhy, v noci si telo natieram studeným mentolovým krémom, počúvam ticho a vietor, nemám strach, neočakávam nič nepríjemné, čo by zmenilo noci na triler, na úteky s potom na čele, toto je pokojné mesto, zlo je ukryté v rozsvietených bytoch, za stiahnutými bambusovými a inými roletami, za priesvitnými záclonami. S mentolovým krémom na predkoleniach rozmýšľam, kde sa ľudia hádajú, kde mlčia, kde je tma, či sú niekde na strope nalepené svietiace hviezdičky pre deti, aby sa nebáli, aby cítili bezpečie.
Ked je príliš teplo, plávam. Nie je to až tak často, ale predsa. Do vody sa neponáram, trčí mi z nej len hlava a kúsok pliec. Okolo mňa plávajú ryby a ľudia, nohami sa občas dotknem rias a vodných rastlín, fúka vietor, vo vode sa treba hýbať, inak je chladná, inak sa moje telo roztrasie. Svetlo je mäkké, takto mi vyhovuje, krajina je ako namaľovaná, je ako fotka, je ako obrázok. A ja som tam. Stojím zabalená v svetlom uteráku na brehu a z vlasov mi kvapká voda. Som súčasťou krajiny, som súčasťou fotky, tvoríme celok, pričom ja môžem byť aj neviditeľná, krajina ma v podstate nepotrebuje, vystačí si aj sama.
Po lete zostane na brehu kúsok nás. Tráva začne žltnúť, z listnatých stromov opadajú listy. Vtedy tam budeme sedieť a hriať si ruky, vypočujeme si zvuk vody a kormorány a možno niekomu poviem, že som presne 23. júla, čakajúc v kaderníctve, začínala čítať Lajosa Grendela.
