Nechcem príliš vymýšľať, ale tento stav môjho tela mi pripomína aj môj momentálny život. Nie som z môjho chameleónovitého vnímania seba zvlášť rozrušená; ani sa netrápim, ani nehreším, ani sa neľutujem.
Len sa sporadicky zacítim ako lienka bez bodiek.
Točí sa mi hlava. Som slabá, lebo strácam kúsok hmotnosti svojho tela. Možno sa o chvíľu zguľkám na podlahu a pocítim jej chlad. Čo keby si urobil taký precvaknutý zázrak - z plávajúcej podlahy by sa stala ozaj plávajúca podlaha? Plávali by sme sťa tropické čierne molienézie….doplávali by sme až k našemu pseudorybníku, kde žijú dve priateľské žabky. Postavili by sme sa, zabalili do šarlátových uterákov spoločnosti Kooperativa a ty by si sa otriasol ako zatúlané psíča a povedal by si:
“ Tak, sme doma. Tu si sa narodila. Tu, v tejto záhrade ťa dvakrát uštipla včela.“
A potom by si sa zasmial.
Prepáč, že táram také hlúposti. Ale vieš, je fajn mať takú osobu, ktorej môžeš rozprávať o nekonečných dovolenkách na dusnej povale a o svojich batoľatách, ktoré ešte neexistujú. Pripomína mi to podobnú pohodu, ako pohľad na deti v nejakej malej zastrčenej dedine. S odhalenými pupčekmi a špinavými kolenami sa smejú, z času načas zafarbia mačatá na modro a za ukradnutý peniaz si kúpia fľašu oranžovej limonády.
Veď to poznáš…
Pozri sa ešte raz na túto podlahu. Keby na ňu pomaly padalo zrno, pekne by to znelo. Kŕmna hudba.
Ohromne by ma upokojovalo, keby sme tu spolu takto cez leto sedeli, bol by čas na poobedňajšiu siestu a s nohami vyloženými na kľučku záchodových dverí by sme počúvali ďobkanie kohútovho zobáka. Jedol by to zrno.
Ja by som sa zamyslela a ty by si ma ubezpečil:
“Tie batoľatá budeš mať. A najskôr toho frajera. Je mi jasné, prečo o tom všetkom uvažuješ. Nevieš, ako dostaneš zo svojho srdca toho prvého. Ale podarí sa.“
Si milý, že mi to vravíš teraz. Je máj a je skoro leto. Len nemáme kohúta.
