Keby v tej kúpeľni nebolo toľko plesne a pavučín, možno si tam sadnem, sadnem a povystrihujem z papiera rybky rôznych farieb a hodím ich do peny, rybky premenlivé, papier sa rozmočí, prúd vody odnesie rybky do odtoku. Možno by to bol obraz niečoho a možno len taká sranda pre dievča s uterákom obmotaným okolo tela, pre dievča s mokrými vlasmi, z ktorých na dlážku kvapká voda, zvuk toho kvapkania je silný a nevyhnutný ako tikajúce hodiny.
Poviedka o priateľkách, ktoré sa časom rozdelia. Poviedka o búrke a hotelovej posteli, o zvukoch, ktoré vždy prinesie jar. Uložila som ju a zatvorila počítač. Je potrebná zrelosť, nech časom dozrie ako dobré víno.
Uterák som zavesila na radiátor, obliekla sa, obula si topánky, ktoré tak trochu klopkajú, v kaviarni so zelenými stenami som vypila viedenskú kávu, vychutnala si ju, nehovorila som o ničom, vtedy bolo lepšie mlčať a vypočuť si V., ktorá je preťažená niečím, čomu nemusíme rozumieť, čo počúvať nechceme, alebo je to nejakým spôsobom proti nám, ale prijali sme to pijúc kávu, boli tam dlhé štíhle sviečky, na parapetných doskách, chýbala tam už len kňažka, zakliatosť, určitá zvrhlosť, ktorá by ma šokovala. Nakoniec sme zaplatili, svetlá mesta, vlhká dlažba, veže kostolov.
Určité túžby nás vedú tam, kam niečo z nás patrí, dýchajú nám na krk, je to skoro vášnivé a nevyhnutné, chcela som ísť k lesom, na okamih a zrazu tam niekde niekoľko briez, sneh, stále sneh, nevadí mi, nič mi nevadí. Tak tie brezy objímame, dotýkame sa ich, je v nich niečo historické, nesú tajomstvá. Pre také chvíle je dobré žiť, pre niečo také jednoduché ako sú kmene briez, ich biela farba.
Keď sa vrátim, v našom dome je ticho, oranžovobiele svetlo a potom výkriky, hudba, fotky z Ríma a Bosny, prsteň pre D., kamienky. Krvácam pomaly a postupne, sú to bolesti, ktoré tlmím tabletkami, nerozoberám ich, sú mi v podstate ukradnuté. Popíjame víno a o desiatej večeriame, točí sa mi hlava, vlnia vlasy, čiasi dlaň na mojom čele. Hosť, víno, v bielej chladničke hnedé fľaše, syr a paradajky. Hovoríme, že tu bolo dieťa, je ťažké povedať o ňom niečo, vyjadriť sa čo najpresnejšie. Je to silné, už len to, keď sa naň pozerám, jeho pokusy chodiť, jeho plač, ktorý nikoho nebolí, automatické túlenie sa, rôzne terapie. Mám pocit, že som sliepka a že ho musím zobrať pod svoje krídlo, hriať ho, lebo inak by neprežilo. Rozmýšľam o ňom, páči sa mi. Potom zaspí, červený kočík, odnesieme ho tým, ktorým patrí.
