Čo to má s Prahou, pýta sa, no nič, alé má to niečo do seba, má to niečo so mnou, interiéry mi posluhujú, ponúkajú sa mi, je na mne, čo s nimi urobím, ako ich naplním. Sadni si pred okno, hneď som tu, prinesiem kávu a mlieko, pozri ako padá sneh, sledujme toto biele predstavenie a náhodou sa polejme mliekom, cmúľaj tie perly, čo mám v ušiach a nič nehovor, sneh si vyžaduje presné dávky ticha, mrazivé dávky, ktoré sa mi roztopia v rukách.
Neskôr som ľutovala, že nebol máj, to by bolo, na CD s fotkami by som fixkou napísala Pražské jaro a spomínala by som na nevädze, na prach s vetrom a opätky pred kostolom sv. Cyrila a Metoda v Karlíne, presná spomienka ako mi muž s medvedími jazvami na tele kupuje tulipány, ktoré neskôr vďaka mojej nedôslednosti rýchlo zvädnú, ktoré vysajem, pohľadím im kalichy a stonky a keď príde, keď príde neskôr a nebadane, tak sa mu nezdá čudné, že tam sedím za stolom, predo mnou váza a more času a more priestoru a priesvitný pohár s čistou vodou, ktorý držím v ruke. Vedel by, že chcem spoločníka, ktorý sa ma nespýta, čo to robím a prečo takto sedím, vedel by, že nanuky sú osviežujúce práve v máji, nanuky zo samoobsluhy neďaleko, preto by ma vzal a povedal poď, áno, poď a šli by sme, zbehli by sme po schodoch, pozreli by sme sa do výkladu samoobsluhy, silónová záclona, konzervy, škatule z mlieka vyblednuté od slnka, vravel by, že to je naša pocitová história, pozrieš sa tam a máš v sebe osudné chvenie, vintage opojenie v kombinácii s fascinujúcou mrazivosťou.
Lenže bol január, okolo nás a našich postelí bosonohí Američania objavujúci perly Európy, únava a svetlá, mapa mesta, labuť, ktorá sa ku mne priblíži len preto, aby mi zasyčala do tváre, teraz ju budem poznať medzi tisíckami, aj keby ma odvliekli do (Andersenovho) Dánska a že hľadaj, hľadaj pražskú labuť, našla by som ju a spriatelila by som sa s ňou, opila by som ju rožkom a vrátili by sme sa späť do našej Prahy, smiešny príbeh medveďom zjazvený muž, prekvapuješ ma pohľadom, vážnosťou, ticho výskam od nadšenia, keď ráno jeme párky, pijeme meltu a sneží a sme neviditeľní v parkoch, splývame so snehom, počúvame cudzie rozhovory, cudzie psy, túlime sa k norkovým kožuchom starších dám, hľadíme do očí tým, čo si čítajú a počúvame mesto, jeho schopnosť prekvapiť, nadchnúť, počúvame jeho bystrosť a šepot tých, čo tu žili, tých, o ktorých sme čítali a ich slová si po nociach zapisujeme ceruzkou na linkovaný papier.
O pár týždňov januárovú Prahu spájam s menom Carlosa Sauru, filmy, ktoré som tam videla, lístky z kina odložené na bezpečne sentimentálnom mieste, môj mozog s uloženou informáciou o sladkej chuti zázvorového čaju v kaviarni Louvre, šum vody, šum mien, perly v tme, čiapky, brošne, secesia, približujúce sa Pražské jaro, vyčkávať naň a zatiaľ chodiť do školy, pozerať sa ako sa topí sneh a potom znova napadne, opájať sa slovosledom vo vetách iných, sadnúť si za stôl, na stole váza s tulipánmi, opakom dlane pohladiť obrus a čakať na vŕzganie podlahy a keď sa ku mne nakloní, pošepkať mu aj tak si myslím, že tam chvíľu budeme žiť, vieš, budeme tam žiť a v máji jesť nanuky, budeme sedieť na balkóne a popíjať čaj, vždy večer, častokrát spolu. A áno, tu aj tam si neustále budeme opakovať, aké dôležité je počuť v speve vtákov spev vtákov a vo farbách vidieť farby.
