A potom som našla obchod, veľký a vidiecky drahý, položila som do košíka dva jogurty, hriala som si tam telo a voňala pomaranče. A hmla sa roztrhla a prišlo slnko, v okrese DS plochosť, domčeky, ktoré by som si chcela na pár dní prenajať a variť si v nich teplé jadlá s teplými nápojmi, čítanie kníh a jeden, len jeden film na deň, pozorovala by som ďalekohľadom srnky a inú poľnú zver a ráno by som chodila behať, s kapucňou na hlave a kvôli tomu behaniu by som zomrela na zápaľ pľúc. Lebo beh nie je pre mňa, lebo ma bolí koleno a umieram, keď sa mám nadýchnuť, moje neschopnosti, áno, áno.
Malé cesty s kvalitnými pocitmi, kúpim si darčeky, miska, knižka Nič len prízraky, rozpustná káva. Vraveli sme si, že sa buduje, že svetlá vnikajú pod kožu, kabáty a pod nimi tričká, úzke ulice, široké ulice, socialistické sídlisko s preliezkami a betónom, nové a nové spomienky na fotky z našich albumov, osemdesiate roky, deti v kočíkoch, červené kvety, stále niečo, na čo sa nedá zabudnúť. Modrá farba v kostole a modrá farba oblohy.
Poskladané dni, tam a tu na kopcoch, teraz alebo potom, keď sú osvetlené slnkom a my sa tam prechádzame po béžovej tráve, štipce, čo robia tiene, jelení trus, lebo jelene hľadajú jedlo, domy v údolí a ihličnaté stromy, dokumenty o vojne a vlkoch, jedlo z ázijského bistra.
Doma jablká a vajcia v miske, mama pripraví a uvarí čaj, nachystá aj tvaroch a hnedý cukor do misky, práve upečený chlieb z otrúb a ražnej múky, vety z Hermannovej poviedky, keď jem a a hltám anízový čaj:
"I love the Germans. I hate the Germans. For sure I hate the Germans."
+ cultural bonus:
západ slnka na Grösslingovej ulici + Judith Hermann: Nič len prízraky + Boris Kudlička
