Snehu som včera venovala akrálne časti môjho tela, slabé miesta, tie, ktoré stvrdnú a stratia život ako prvé. Prišla som domov fialová, večer o ôsmej zo železničnej stanice, kráčajúc domov sme sa držali za ruky a pod pazuchami sme niesli modré bežky. Teraz sa zídu, je to doplnok k svetru s nórskym vzorom, k čaju, k snom o severe, ku knižke Približná krajina, ktorá mi dúfam čoskoro príde v balíčku.
Csenge si fľašu vložila do batoha, na vetrovke si zapla zips, pobozkala mamu a šla s inými deťmi poznávať kopce v okolí Budapešti, zbierať konáre a šišky, spievať si a veselo si vykračovať. Vrátila sa, keď sme s D. stáli na Moszkva tér, keď sme si tam nekúpili ani adventný veniec, ani kyticu kvetov v celofáne, keď sme tam strávili štrnásť intímnych minút nášho života a potom nás žltá električka odviezla k rozsvieteným mostom nad krásnym modrým Dunajom.
Pred zotmením sa vyzliekam do spodnéhoprádla, naťahujem na ňom gumky, povoľujem šnúrky, s nohami vyloženými na horúcom radiátore čítam Juriho Andruchovyča, čítam pozorne, slovo za slovom, počúvam otcov popoludňajší spánok, tiché bzučanie televízora, túžba po citrusoch, do čaju pomaly žmýkať pred štvrtou citróny. Lebo je mínus dvanásť a slnko ešte nezapadlo, lebo
„Kdesi medzi dvadsiatymi, medzi tridsiatymi
medzi strechami, balkónmi a výveskami
v podvečernom zatmení snežného mesta
sa vinie neprítulné tango." *
*Jurij Andruchovyč
