Premeny

Sme sa vrátili. Ja a moje nohy. V septembrovej dvadsaťtrianiečo hodine. Mesto šumí a žblnká inak ako fontána Metamorfózy. Mládež sa mení mesiacmi. Možno týždňami. Sme spolu počúvali. Rozprávali. Ja a moje nohy. „Zafajčíme si moje nohy? Ani nie tyčoomneveľavieš“…Sedeli sme a zdalo sa nám o Krstnom otcovi. Neopodstatnenosť (pseudo?)kožených  priestorov na sedenie. Celkovo sme vpíjali rozhovory. Tam prítomné. Sŕkajúc jahodový džús s guľôčkami ľadu. Hovorí sa tomu kocky. Ejha, náš malý Igor. Na zédéeš konvenčný. Dnes mu volá z trička Tiso a nenežný look. Nepôsobila som kedysi sťa cigánčatko? Vedieme literárne rozhovory. Naše. Na ceste domov. A nie sme umelkyne. Len také dievčatá. A možno budeme. Navždy (literárne) dievčatá. A ja taká maličká. Nefičím na rastlinkách. Len na Nebiaroch.  Ideme spať. My – ja a moje nohy. Čo sa toľko naputujú pri upevňovaní pravdy. A ozaj nemôžu fičať na rastlinkách. Nebiari sú ale senzační. Rastlinky nepotrebujeme. Ani hubový čajík.  Lebo „pútnik s prázdnymi vreckami zaspieva zbojníkovi do tváre“  Dobrú noc, premeny….(možná nebiarka)

Anna Strachan Bloger

Odoberať blogera Odber aktívny