Kočíkujem Helenku, okolo galérie, vybehnú fotografky, hovoria po rusky, zapletené vrkoče, švitoria mäkko, hojdám dieťa, spí dieťa, sadnem si na lavičku a sledujem fontánu, čítam si poviedku vytlačenú na papieri, prišla mailom z Talianska, kúpim si Fornetti a mužstvo hádzanárov prejde okolo, mrholí, prestane mrholiť a ja nemôžem neviazať mašle nad týmto dňom, nad tým, čo vidím vo vzduchu, ten prach, tie autá na cestách, tie stojany na bicykle, pesničky Ani DiFranco , pristanú k teraz ako vzorce k matematike.
Prišlo nové ráno, napísala som si : P je na svadobnej ceste a ja mu závidím to, čo robí.
Otec malých chlapcov, čo u nás spali si pýtal ihlu a niť a s chlapcami zašívali osušku, chlapci sa ma pýtali, že kto som a čo práve robím, usmievali sa, tučné brušká, odišli do Stropkova a ja som našla pod Šimonovým vankúšom kindervajce a kinderčokoládky.
Natiahla som si žlté gumenné rukavice, z ktorých potom smrdia ruky, drhla som všeličo a ťukala som v tých rukaviciach do klávesnice, nové slová, nové písmená, zbadala som poštárku, že nesie balíček pre mňa, s balíčkom dorazila portugalská vôňa Atlantiku, nejasné výkriky z Mozambiku, brazílska vôňa Kristovej sochy nad tým obrovským mestom. Chcela som sa strčiť pod stôl na deku, pripravili by mi čaj, vodu, to je jedno, chcela som si to prečítať, zaspať s vážnou tvárou, no namiesto toho som pracovala s fazuľou, na večer koncert v synagóge, po koncerte štrúdle a brusnicový džús U muzikantov.
Komorné hranie, husle, piano, čelo, takmerškoláčka mi sedela na kolenách, pozerala na strop, ukazovala mi nové ozajstné zuby, sem-tam si prdla a ono to bolo neobyčajne hravé. Pred nami sedel chlap s riedkym vrkôčikom, čo chodí na všetky bezplatné akcie v tomto meste, šprtal si v uchu a potom ten žltý hnus vytrel do svojho stehna, mrvil sa, stále si od niekoho požičiaval program, od Nemky, ktorá mu nerozumela, hmkal si skladby, nudil sa, smrkal, otáčal sa.
Zoznamujeme sa s Efrainom z Venezuely, sesternicina návšteva, vináreň, Helena Vondráčková, Norah Jones, Čerešne hrané práve teraz tu, sladkosť na klavíri, Efrain rozpráva, predstavujem si Caracas, ulice, cesty, obchody s potravinami.
Je ďaľší deň, lebo prešla polnoc, zanikla, vysmrkám sa do papierovej vreckovky, viem, že si pustím niečo, kde je klavír, kde je džez a všetko také, z čoho Krpatá zaspáva a mne sa pri tom nenásytne dobre píše, viem, že sa rozvalím do obývačky pred vypnutú telku, že budem spať tam, vyzliečiem si tieto nohavice a v nohavičkách sa poprechádzam po dlážke, zhromaždím knihy, články, časopisy, viem, že zaspím skôr, než to všetko otvorím, skôr, než začnem čítať.
Pomaly, dievča, len pomaly.
