Zelený čaj v čiernom hrnčeku zhorkol, potichu hralo rádio FM, chcelasom na moment Jima Morrisona, aby niečo zaskučal tým svojím hlasom a aby som niekde v hmlezbadala jeho vlasy, aby som sa na neho mohla chvíľu pozerať, potom na nehozabudnúť, sadnúť si s hrnčekom na posteľ a prečítať si žalm 119.
Tak to aj bolo. Len bez Jima Morrisona.
Potom som videla ako v tom meste s bielymi lavičkami rozvešiavajúvianočné ozdoby. Vianočné hviezdy a kométy pod kostolnými vežami, pozeralasom sa na to s rukami vo vreckách a s rolkou novín pod pazuchou.Prečítala som si niečo o rakovine pľúc a tuberkulóze, kúpila som sitmavozelené hrubé pančuchy, pár minút som hrkotala s nákupným vozíkom podlaždičkách v drogérii a pozerala sa na ženy ako stoja pred vitrínouzo skla a vyberajú si parfumy. Tešilo ma, že to vidím, počujem kolieska,tešilo ma, že počujem predavačku ako udiera prstami do pokladne.
Na rakovinu pľúc myslím aj dnes cestou z výletu. Výlet popri rieke, zelená voda, tyrkysová voda, pstruhy,ktorým hádžeme chlieb, biele vtáky, ktoré nevieme pomenovať. Kráčame hnedoukrajinou, lístie opadlo, červené bobule na kríkoch, pár cyklistov, čiernekabáty a čižmy ženy, jej taška s kohúťou stopou v košíku,termoska s čajom alebo tak.
Sadli sme si na lavičku, tam, kde mala voda tri farby, tam blízko Trochkorún, kde skaly boli sivé a iné obrastené machom, tam, kde nám ponadhlavu leteli tie vtáky a ja som chcela, aby to boli husi, aby to bolišvédske labute a zrazu si na skalu sadol rybárik. Sedeli sme tama jedli kávové jogurty s kukuričnými vločkami, pýtala som sa M. tak ako budeme žiť, kde budeme žiť, aletá otázka zmizla medzi skalami, zrazu jej nebolo, ďalej sme jedli jogurty,hojdali nohami, chvíľu sa k sebe túlili ako mačatá, čo ešte nevedia,o čom je život, mačatá lepkavé, mačatá ešte slepé.
Už sa zotmelo, skoro, stáli sme na ceste, nad goralskou dedinou s výhľadomna Pieniny, v dediny ponúkali noclegi,wino, lody, piwo, vravím M., no tak,čo tu vidíme, tento zelený autobus, školu s obrázkami na oknách, kohútya kravy, zvonce oviec,
pastierka v šatke, taký dym, dym, čo vonia,tuhé palivo, čistá tichá jeseň, niekoľko jabĺk na konároch jablone, chlapechrajúci sa na piesku, dieťa vrieskajúce v kočíku. Zapamätaj si to.
Nad dedinou stojíme, vystierame ruky, nech autá stoja, nech aspoň jedno.Vtedy myslím na tú rakovinu, vtedy, keď už sedím v aute na koženomsedadle, muž predo mnou fajčí, muž v baseballovej bunde, nad spätnýmzrkadlom sa hojdá ruženec a kravský zvonček, narážajú do seba, cinkanie.Vtedy myslím, vtedy viem, že chodí pracovať do Ameriky, vtedy, keď otváraškatuľku cigariet, šuští celofán a moderátorka v rádiu hovorío občasnom snežení, tieto dni, severné Slovensko.
Pijem alžírsku kávu s likérom a so šľahačkou. Nemáme tufotoaparát, všetko sa ukladá do mojej hlavy, hudba, závesy, roztopená šľahačkana lyžičke, bublinky koly light. Aj to, ako vyzerajú okná kostola, keďv ňom svieti svetlo, keď sa v ňom dejú veľké veci.
