Tu som, toto mesto, Slovensko, stredoslovenka na severe, hory dýchajú citovou výchovou, pohybujem sa ladne - ak vôbec, osem minút stačilo a môj čaj s rumom je mladým vínom, ja ho prebudím, tlčiem a hladkám jeho pery, hryziem do hrušky od starej mamy, spájam lipový kvet s prvým novembrom, radosť a neustálosť z neho, možnosti nás pre živé duše (so sorry protestanti), spájam november s rozvlhnutou pôdou a pulzom listov, sú živé, ich krv naráža do pružných stien tepny a preto pulzuje, kričí a búcha, list a sneh na ňom, slamenná tráva, odkladám prázdny hrnček a rum nevonia, čítam si, čo napísal Primož Repar, chvejem sa, chvejem, inak nemôžem, tie jeho verše, že mihalnice sa hladkajú - / Možnože spolu sedíme/ vo veľkom sladkom jablku,/ ktorého sa neviem nasýtiť. Alebo ono nás?
Späť na Island. Ľadovomodré Juditine slová, vyhrievaná podlaha, podlahové kúrenie, dotváram, vymýšľam, vymýšľam si nordickú presnosť, čisté línie, ležím v posteli, tam, tam pri veľkom - tom najväčšom okne, okno bez záclony, okno bez závesov, nahé, skúpe, len moje, pohár z whisky je prázdny, som najtriezvejšia a najteplejšia, preto ti darujem termálnu lásku - ukradla som ju z bazéna, dieťa si prdlo a smialo sa svojim plynovým bublinám a ty si mu vravel : poď sem, modrinka. Ležím v posteli, dýcham nemoligotavú kolekciu vzduchu, dýcham tvoj spánok, spod paplóna mi trčí chodidlo, na nechtoch svieti priesvitný lak, keby si sa zobudil, páčil by sa ti tento pohľad, áno, presne tento, vstávam z postele, prikrývam ťa a bosá kráčam do kúpeľne, v kúpeľni si umývam ruky, umývam si tvár, posúvam hráškovozelený pohárik dieťaťa, odkladám tvoju penu po holení, vŕzgajú kohútiky, všetko je príjemné, pretváram naše nocou donekonečna vyslovované ťažkosti na krehkosť snehu, keď padá, na jeho vlhkosť, na islandský vietor, islandský vietor šúcha jednu vločku o druhú, druhú o piatu a ty sladko spíš, spíš a cukor na tvojich perách sa stáva pre mňa neznesiteľným, posúvam sa k tebe, beriem si tvoj cukor, lížem ho, lyrizujem, až kým ťa nezobudím.
Tam, kde som skončila, som založila pohľadnice. Zasnežený decembrový Štrasburg, na druhej obrázok pubertálnej zelenej a modrej a ešte viac zelenej - Kenmare, Co. Kerry. Objímam si kolená, kladiem na ne hlavu, na začiatku chrbtice ma šteklí vrkoč. Prstami sa dotýkam papierovej strany, sivá tlačiarenska farba, som tu a tam na vzdialenejšom severe, cítim, ako sa vo mne pretekajú vtáky, cítim ich krídla, takmer vždy žijem medzi riadkami.
Jonina a Sunna strávia popoludnie, posledné hodiny, predtým ako sa o piatej zotmie úplne, v Olurfsbudire na terase. Jonina sedí v snehu na záhradnej stoličke, Sunna sedí v bazéne, Jonina nastavila teplotu vody na 40 stupňov, keď sa voda príliš ochladí, doplní sa automaticky horúca voda. Bazén je z tyrkysového plastu, voda žiari, sneh na okraji bazéna sa roztopil, ale na celej terase je tuhý a vysoký. Sunna sedí nahá v tej modrej vode, líca ma tmavočervené, oči jej žiaria intenzívne a iritujúco tyrkysovo. Nenahovoria toho veľa, Sunna vo všeobecnosti hovorí veľmi málo. Je bezvetrie a suchá zima, rovina je biela a hladká ako púšť, sneh prikryl tvrdú trávu. °
° Judith Hermannová : Ľadovomodrá
